Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Lekári zďaleka

09.11.2005 (45/2005) Keď k nám prišli študovať medicínu, nevedeli po slovensky ani 'ceknúť“. Dnes už so svojimi pacientmi hovoria bez problémov a jediné, čím sa od svojich kolegov líšia, sú ich na prvý pohľad 'žiarivejšie“ biele plášte.
Lekári zďaleka
1 fotografia v galérii
Victor Ibara
Autor fotografie: Archív

Ak v dnešnej dobe odíde mladý človek študovať do vzdialenej krajiny a zostane tam natrvalo, nie je to nič zvláštne. Čo sme kedysi brali ako exotiku, je v súčasnosti bežné. Aj vďaka tomu nie je svet slovenských lekárov tak jednotvárne biely, i keď najmä v tomto povolaní farba pleti nerozhoduje. Tam totiž ide o život.

Ružinovský Mireček
"Keď som prišiel na Slovensko, nevedel som ani ,f’. Slovenčina je krásny jazyk, no pre mňa bolo najťažšie slovo štvrtok a zmrzlina,“spomína na rok 1983 internista a nefrológ MUDr. Victor Ibara (45). Pochádza z Konga, z mesta Brazzaville, kde najprv študoval pedagogiku. Rovnako ako aj ďalších jeho kolegov, ktorí u nás našli svoj druhý domov, ho prekvapilo počasie. "Nepoznal som kabát, zimné topánky, rukavice. U nás je stále teplo. Máme štyri ročné obdobia –dažďové obdobie, leto, leto a leto. Mne je tu doteraz zima,“ pokračuje so smiechom.

Založil si rodinu, s manželkou, zdravotnou sestrou, majú štyri deti. Slovensko mu doslova prirástlo k srdcu, pretože ak by chcel ísť s rodinou navštíviť rodičov, iba cesta by stála 120-tisíc korún. A na to slovenský lekársky plat naozaj nestačí. Humor ho však neopúšťa. "Keď som raz ešte ako študent šiel električkou na internát, sadla si vedľa mňa stará babka. Chvíľu ma pozorovala, potom si naslinila prst a skúšala, či mi koža na ruke nevybledne. Potom sa ma opýtala, či sa mi môže dotknúť vlasov. Dotkla sa a začala sa smiať, že som vraj ako špongia,“ smeje sa lekár, ktorý až nápadne pripomína Mirečka z filmu Jak básníci přicházejí o iluze. "Niekoľkokrát sme sa stretli, mal som aj fotky, ale viete, minule som upratoval,“ vysvetľuje MUDr. Ibara. 

Malý, neplač!
Presne tak sa malým pacientom prihovára MUDr. Ysabel Cristina Ugorčáková (48), ktorá pracuje na detskom oddelení Nemocnice sv. Barbory v Rožňave. Keby bola doma v Peru, znelo by to: "Niňo pequeňo, no llores!“ K nám sa dostala okľukou cez vtedajší Sovietsky zväz. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi totiž dostala štipendium na šesťročné štúdium v Leningrade a po ňom sa chcela vrátiť domov. Plány zmenila už počas prvého roka v Charkove, kde sa učila ruštinu. Padli si do oka s Rožňavčanom Karolom Ugorčákom, ktorý tam študoval stavebné inžinierstvo. "Mama mi vtedy do telefónu povedala: Buď rada, že si ďaleko, lebo by si dostala,“ spomína. Smeje sa, že najťažšie slovo bolo pre ňu zmrzlina. "Syn teraz študuje na vysokej škole vo Švajčiarsku a chystá sa navštíviť moje rodisko,“ pokračuje. V Rožňave si za tie roky na ňu zvykli. Vraví, že vďaka svojmu výzoru má dôveru najmä Rómov, ba môže aj pokričať a neobviňujú ju z rasizmu. Doktorka Ugorčáková má naozaj nezvyčajné korene. Nielenže pochádza z Latinskej Ameriky, ale jej prarodičia boli Japonci. 

Radšej jazdí autom
Neurológ MUDr. Nizar Najar (43) si už dávno zvykol, že mu priatelia občas hovoria Najeseň. "Jeden profesor ma volal pán Nachar. A kolegovia mi zvyknú hovoriť Nizy,“ vysvetľuje. Doktor Najar (čítaj Nažar) je Palestínčan a pochádza z Izraela. Na Slovensku žije už 22 rokov, aj keď tu pôvodne nechcel zostať. "Ale keď som sa vrátil domov, vypukla vojna v Perzskom zálive. Mali ste tu socializmus. Prekvapili ma ťažké podmienky. Doma sme mali všetkého dosť. No ľudia boli príjemní, nebol tu taký rasizmus ako v iných krajinách. Teraz sa bojím večer cestovať mestskou dopravou, radšej jazdím autom Keď som pracoval na centrálnom príjme, zažil som veľa dobitých cudzincov,“ pokračuje. Ďalším z dôvodov, prečo sa Slovensko stalo jeho druhým domovom, je rodina. Svojich päť ratolestí po arabsky neučí. Smeje sa, že sa mu už po slovensky aj sníva. So snehom sa zmieril a dokonca sa naučil aj lyžovať. Je veľkým nadšencom futbalu, ale ak vyhrá Slovensko, tvrdí, že nevie povedať naši vyhrali. "Pripadá mi to také čudné. A keď hralo Slovensko s Izraelom, bol som z toho celý domotaný.“ 

Na ľade v kaftane
Keď sme sa MUDr. Akthama Yaghiho (48), primára oddelenia intenzívnej medicíny, opýtali, čo znamená jeho meno v preklade, so smiechom povedal: "Lenivý.“ Tento rodák zo západného brehu Jordánu je u nás už tridsať rokov. V práci je absolútne vyťažený a na lenivosť nemá čas. Dokonca ani zimné športy mu nerobia problémy. "Lyžovať už niekoľko rokov nechodím, lebo mám strach, že si zlomím nohu. Ako študent som išiel s kamarátom a budúcou manželkou na klzisko. Myslel som si, že si obujem korčule, postavím sa na ľad a pôjde to samo. Stál som a nič. Nakoniec som sa to naučil. Pár rokov nato som bol v Spojených arabských emirátoch. Domáci sa tam korčuľovali v kaftanoch. Skúsil som to, zamotal sa a bolo po korčuľovaní,“ smeje sa.

Doktorka Motýlik
Keby malí pacienti košickej detskej nemocnice rozumeli po perzsky, asi by svoju zubnú lekárku volali Motýlik. Krstným menom sa volá Faraneh, čo v preklade naozaj znamená motýlik. "Skôr boli zvedavé, odkiaľ som prišla, keď vyzerám akosi inak a moja slovenčina znie nezvyčajne,“ vraví MUDr. Faraneh Defaie Khod Tehrani (30). "Z Iránu som prišla pred desiatimi rokmi, pretože som chcela byť samostatná a spoznať iný svet. Ovplyvnilo ma rozprávanie príbuzného, ktorý vyštudoval medicínu na Slovensku. Doma som ako moslimka nosila tradičnú šatku, ale tu som si ju nedala ani raz,“ pokračuje a zdôrazňuje, že jej pôvodný domov má nezameniteľnú arómu, ale tu si už vytvorila odborné kontakty a obľúbila si ľudí. Ako však zistila, iné je študovať a iné uplatniť sa v praxi. Po promócii sa ešte dala na doktorandské štúdium, pôsobila v detskej nemocnici a zaoberala sa diagnostikou zubného kazu. Teraz zostala bez práce a veľmij u trápi, že musí žiť z podpory rodičov. Jej manžel, spolužiak z košickej lekárskej fakulty, pôvodom z Libanonu, si prácu našiel. Faraneh už získala slovenské občianstvo, ale nevylučuje, že s mužom odíde za rodičmi, ktorí sa vysťahovali do Ameriky. Za celých desať rokov tu s nikým neprehovorila po perzsky, ak nerátame telefonáty s rodinou.

Meno ako zaklínadlo
Pacientov novozámockej urológie možno trochu zarazí meno jej prednostu. Docent MUDr. Michael Habte Alemayehu, CSc., (50) je na to zvyknutý a smeje sa, že stačí, ak mu budú vravieť pán doktor. Jeho zložité meno doslovne znamená "videl som svet“ a na mnohých pôsobí ako zaklínadlo. "Keď som v novembri 1975 prišiel do Prahy, prvýkrát v živote som videl všetko biele. A ešte ma prekvapili párky, v Afrike ich nepoznajú,“ s úsmevom hovorí docent Alemayehu, ktorý pochádza z etiópskej Angolely, 130 kilometrov od hlavného mesta Addis Abeby. V Prahe sa zoznámil s manželkou – študentkou ekonómie z južného Slovenska. "Máme spolu tri deti. Rodný jazyk – amharčinu – ich neučím, v Etiópii je totiž až 70 jazykov.“S pacientmi nemá problémy, dokonca sa s nimi dohovorí po maďarsky. A napriek tomu, že žije na rovine, miluje kopce. "V lete som bol v Slovenskom raji. Za sebou mám aj Nízke a Vysoké Tatry. Veľmi sa mi tam páčilo,“ vyznáva sa a za všetkých dodáva tak trochu mirečkovsky: "U vás je pekný zem.“

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×