Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Tomáš Kika: Začal, kde iní končia

19.07.2009 (29/2009) Všetko, čoho sa chytil, mu osud vzal, aby mu to napokon vrátil. Aj s úrokmi. TOMÁŠ KIKA (28), momentálne azda najznámejší hovorca, začal s krasokorčuľovaním len pred siedmimi rokmi.
Tomáš Kika: Začal, kde iní končia
3 fotografie v galérii
Tomáš Kika
Autor fotografie: Život

Dnes je úspešný tréner a technický špecialista. Jeho tvár sa spája s turbulentným dianím v leteckej spoločnosti Sky Europe Airlines. Pravidelné informovanie o zadržaní jej lietadla v Orly a ďalšie technické problémy pri odletoch z iných destinácií spôsobilo, že z titulných stránok ho s istou dávkou preháňania dokázala vytlačiť len nečakaná smrť Michaela Jacksona.

Osem hodín na ľade, dva dni o hlade

Má dva mobily, ktoré si denne štyrikrát dobíja. Je totiž jediným hovorcom nízkonákladových aeroliniek pre celý svet. To mu však nebráni v tom, aby sa venoval jednej z jeho mnohých srdcoviek (lietanie, fotografia, hudba, pilotovanie, letecké modelárstvo) – krasokorčuľovaniu.

„Teraz trénujem juniorku Zuzku Kovačičovú, ktorej hľadáme partnera, už mesiac mám nový tanečný pár Keleová (11) – Kadleček (12) s veľkou perspektívou v žiackej kategórii,“ predstavil nám svojich zverencov na štadióne. Keďže Zuzka ešte nemá „chlapa“, jazdí s ňou Tomáš. „Som tréner korčuliar, nie tréner za mantinelom.“

Okrem toho už tretí rok pomáha tanečným párom z Moskvy i USA a neraz sedel ako špecialista v medzinárodných súťažiach. Po zmene šestkového systému na bodový pribudol k panelu rozhodcov technický panel.

„Technický špecialista je bývalý aktívny pretekár, odborník na danú disciplínu, ktorý je v dennom styku s korčuľovaním. Spolu s asistentom a kontrolórom nespustia pretekárov z očí a hlásia nimi predvedené prvky,“ vysvetľuje Tomáš. „Rozhodcovia vidia na svojich obrazovkách naše hlásenia a k nim pridávajú hodnotenie.“

Keď si uvedomíme, že krasokorčuľovaniu sa venuje len sedem rokov, urobil obrovský skok. Zadarmo to však nebolo.

„Viem, čo je to presunúť svoj život tisíce kilometrov od domova, stáť denne osem hodín na ľade, dva dni nemať čo jesť, kde bývať. Ale vďaka fotografovaniu viem aj to, že z negatívu sa robí pozitív. Vo fotografii aj v živote.“

Budeš tancovať!

Ku krasokorčuľovaniu sa dostal neskoro a náhodou. Roku 2001 sedel vo svojom študentskom byte a nútil sa učiť dejiny slovenskej žurnalistiky. Nechcelo sa mu. Zapol si teda televízor, kde práve dávali ME v krasokorčuľovaní z Bratislavy.

Taliansky tanečný pár Barbara Fusarová-Poliová a Maurizio Margaglio ho natoľko zaujal, že si ich mená zapísal a po skúške vyňúral autogramovú adresu na nete. „Napísal som im, že som ich videl jazdiť, a keďže hrám na klavíri a mám hotových niekoľko skladbičiek, rád by som im nejaké ponúkol,“ smeje sa dnes vlastnej opovážlivosti. Prešli dva mesiace, takmer zabudol, keď mu zazvonil mobil. Chcela s ním hovoriť Barbara.

„Povedala, že chcú počuť moju hudbu. Samozrejme, pripravené som nemal nič. Týždeň bez spánku o káve a horkej čokoláde priniesol dve skladby, ktoré odišli expresne do Talianska.“

Na ME 2002 do Laussane išiel osobne. Okrem silného momentu, keď v exhibícii naozaj zaznela jeho hudba na preplnenom štadióne, prišlo i na stretnutie v šatni, ktoré mu zmenilo život.

„Ty si korčuliar? spýtala sa ma Barbara. Kdeže, ja? odpovedal som prekvapene. Ale máš na to figúru, presviedčala ma a nakoniec mi oznámila: Budeš tancovať!“ Barbara netušila, že hnacím motorom Tomáša sú výzvy. Keď mu celý svet povie, že sa niečo nedá, on sa zatne a presvedčí ho o opaku. Svojím nadšením prevalcuje všetko.

Mama mu kúpila vo Viedni korčule z druhej ruky za sto šilingov a na Štrkoveckom jazere sa učil prvé prekladania. Vypátral aj slávnu Nepelovu trénerku Hildu Múdru, ktorá mu rovno povedala, že začínať ako 22-ročný je nonsens.

„Viac mi nebolo treba. Začal som trénovať a bol som strašne smiešny. Úporne som sa pokúšal otáčať znožmo, ešte aj malé deti sa mi smiali,“ priznáva. Tie deti však ešte nevedeli, že o štyri a pol roka ich bude trénovať.

Stačia dve nohy

Kika toho stihol za necelých tridsať rokov dosť. Vyštudoval žurnalistiku, stal sa oficiálnym fotografom slovenského stíhacieho letectva, šéfredaktorom odborného leteckého časopisu a dočasným zamestnancom istej spoločnosti. Tá bola práve v tendri na etablovanie sa začínajúcej leteckej spoločnosti, ktorej je teraz hovorcom.

„Ešte počas štúdia žurnalistiky som pracoval pre PR agentúru a viedol odborný časopis. Obidva projekty som úspešne naštartoval a potom o ne prišiel, aby v nich pokračoval niekto iný. Boli to moje srdcovky a tie mi vzali,“ spomína. „Vtedy mi Jožko Beständig (olympijský pretekár, športové dvojice) ponúkol, aby som s ním šiel do Ameriky,“ spomína na prvú reakciu. „Čo si sa zbláznil? argumentoval som. Však korčuľujem iba rok, viem len základné veci! A vieš čo? Vzali mi moje detičky, kašlem na všetko, idem!“

V tancoch na ľade je totiž akútny nedostatok mužov, preto tréneri berú každého chlapa, ktorý má dve nohy a pulz v tele. Dievčat je priveľa, sú ochotné pomôcť i pri financovaní partnera. Táto možnosť čakala v Dallase aj na Tomáša.

„Jeden deň som promoval, na druhý som sedel v lietadle, v sebe tri whisky. Budúcnosť neistá, na korčuliach v podstate amatér, sám, ďaleko od rodiny.“ Tu sa začala jeho anabáza. Chvíľami smiešna, občas smutná a najmä – akoby nekonečná. Veci sa začali komplikovať.

Nadine, Samantha, Stacey...

Po deviatich hodinách vystúpili z lietadla a nastúpili rovno na ľad. „Nič som nevedel, strašný trapas.“

Potom si ho však vzali do parády v letnom campe. „Bol som osem hodín denne na ľade; krasokorčuľovanie som jedol, dýchal aj pil. Lenže rodina mojej partnerky mala problémy, odsťahovali sa a ja som zostal doslova na ulici.“

Na chvíľu sa ho ujali hokejisti z Dallas Stars, potom sa presunul do mormónskej krasokorčuliarskej rodiny.

„Spal som na gauči na prízemí. Každý deň z poschodia schádzali noví a noví členovia rodiny. Boli však veľmi milí a každý večer mi štyria malí šintri prišli dať pusu na dobrú noc,“ smeje sa. Ďalšie tri týždne žil v dome trénerky. Práve sa chystal zarezervovať si letenku domov, keď mu zavolal tréner Mark Janoschak z Houstonu, niekoľkonásobný majster Kanady v tancoch na ľade, pôvodom zo Spiša. Mal preňho partnerku, ale nehodili sa k sebe. Pomohol mu hľadať ďalšiu. Odpovede na inzeráty však nechodili hneď, preto Tomáš odišiel na Slovensko.

„Do Ameriky som sa už vrátiť nechcel. Prečo by som mal opäť jesť na schodoch štadióna tuniakové konzervy, ktoré mi z milosti nosili mamy pretekárov? Môj malý americký sen nevyšiel, stačilo.

Medzitým mu však napísali americká Pakistanka Nadine z Washingtonu a Samantha z Colorada. Tá mu hneď pri prvej jazde rozťala korčuľou ruku až na kosť a dala prednosť štúdiu. Nadine si zase nešťastne vykĺbila rameno, so súťažením skončila. Tomáš si to namieril na kurzy do Colorada, Connecticutu a Delaware, jedinej univerzity, kde sa dá korčuľovanie študovať. Tam sa dostal pod trénerskú taktovku známych mien ako Nikolaj Morozov, Shae Lynn Bourneová, Liničuková/Karponosov.

„Takto som v Amerike, s krátkymi návratmi domov, fungoval až do roku 2007. Ak som nebol na ľade, sedel som za mantinelom a nasával všetko, čo sa dalo. Bolo čo i od koho. Vtedy tam chodili trénovať najväčie svetové esá.“ Trénovať zverencov začal aj Tomáš. „Popritom som tapetoval domy krasokorčuliarok, jazdil so staršími dámami a vodil baby cez korčuliarske testy ako sparring partner.“ Za tie roky sa veľa naučil, získal kvalifikáciu World junior choreographer a World dance coach, ale tú „pravú“ partnerku ešte stále nenašiel.

„To je taká, s ktorou vyjdeš na ľad, chytíte sa za ruky a bez toho, aby ste sa na seba pozreli, robíte všetko rovnako; s ktorou hneď vieš, že ak sa aj niečo stane, v pohode to zvládnete,“ vysvetľuje. Nakoniec ju stretol. Na jeden jediný deň. Lenže Stacey pochádzala z piatich detí a ani spolu nemali dosť peňazí financovať svoj sen. V Manchestri skúšal šťastie s partnerkou, ktorej sa po niekoľkých mesiacoch vrátili následky autonehody s poranením chrbtice. V šťastí s Francúzkou Laeticiou im stáli v ceste finančné a jazykové bariéry. Tomáš sa definitívne vrátil domov.

Medzitým dostal ponuku od leteckej spoločnosti, ale nedohodol sa s generálnym riaditeľom. Až na druhý raz ho ulovili cez vtedajšieho obchodného riaditeľa. Po nástupe si dal od korčúľ doma niekoľkomesačnú pauzu, vypomáhal iba v zahraničí. Neskôr sa vrátil aj na slovenský ľad a zostal napriek tomu, že sa zmenili pomery vo firme.

„Prijali ma ako riaditeľa oddelenia komunikácie. Mal som pod sebou päť ľudí a dvadsať externých spolupracovníkov v Európe. Dnes len dvoch. Tomáša a Kiku,“ žartuje ako vždy. Veď ako hovorí, z negatívu sa robí pozitív. Snáď to platí aj pre jeho zamestnávateľa.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×