Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Chýrne zariadenie sociálnych služieb, kozí festival, spokojný život. Obec, ktorá sa vie o svojich ľudí postarať

31.07.2018 (30/2018) Obec, ktorá sa o svojich obyvateľov chce a vie postarať. Bohatý sociálny program, vychýrené zariadenie sociálnych služieb, spokojní ľudia, dve farmy a jeden kozí festival. Aj to je Janova Lehota.
Chýrne zariadenie sociálnych služieb, kozí festival, spokojný život. Obec, ktorá sa vie o svojich ľudí postarať
16 fotografií v galérii
Bývalá nemecká obec Janova Lehota.
Autor fotografie: Archív obce Janova Lehota

Nájdete ju v severnej časti Žiarskej kotliny, v údolí Lehotského potoka, v blízkosti okresného mesta Žiar nad Hronom. Jej vznik súvisí s nemeckou východnou kolonizáciou v 14. a 15. storočí, ktorá siahala ďaleko do východnej a juhovýchodnej Európy.

V trojzväzkovom diele Raimunda F. Kaindla s názvom O dedinách karpatských Nemcov sa uvádza, že obec vznikla v roku 1376. V roku 1487 patrila do Ostrihomského arcibiskupstva, v roku 1685 sa však už spomína ako majetok Svätého Kríža nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom).

Začiatok života usadlíkov v obci bol veľmi ťažký. Hovorí sa, že prvá generácia tu našla len smrť, druhá generácia zažila biedu a až tretia mala chlieb.

Trvalo desiatky rokov, kým sa miestni obyvatelia rozhodli staviť aj na hodnoty ako vzdelanie či duchovný život. Až v roku 1739 tu bol vysvätený kostol a postavená kaplnka a v roku 1745 zriadená cirkevná škola.

Zostali len štyri rodiny

Pôvodný názov obce je Drexlerhau. Tento bol používaný až do roku 1945, dovtedy tu totiž žilo početné nemecké obyvateľstvo.

„Janova Lehota mala do apríla 1944 približne 4 800 obyvateľov. Bola to obrovská dedina vo veľkosti Kremnice a Handlovej. Nežili tu však baníci, ale stavbári a tesári kameňa, ktorí chodili za prácou po celej Európe, kde stavali mosty z kresaného kameňa. Chlapi z dediny odchádzali na celé leto, a tak v obci ostávali len ženy,“ približuje históriu obce starostka Božena Kováčová (59), ktorá obci šéfuje už 28 rokov.

Božena Kováčová (vľavo) stojí na čele obce už 28 rokov. 16 fotografií v galérii Božena Kováčová (vľavo) stojí na čele obce už 28 rokov. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Dedina bola v tých časoch úplne samostatná, okrem škôl tu bol mlyn i obchody. Obec bola sebestačná a miestni nepotrebovali komunikovať s okolím. Často totiž ich „lehočštinu“ ani nepoznali.

Po slovensky vedeli najmä tí, ktorí chodili robiť mimo dediny. Pred koncom 2. svetovej vojny sa mnohí z nich dobrovoľne vysťahovali do Nemecka, ďalších odsunuli nútene.

„Mohli si zobrať len 40 kilogramov osobných vecí a odchádzali z obce na vozoch. Spomínali, že ešte nestihli ani odísť a už ľudia z okolitých dedín rabovali ich domy,“ vraví starostka a dodáva, že po roku 1945 sa obec začala znovu osídľovať.

Z pôvodného obyvateľstva ostali v Janovej Lehote len 4 rodiny.

„Vzťah s bývalými rodákmi je však v obci stále živý. Hneď po revolúcii sme s Nemcami nadviazali družbu. Začali sme robiť stretnutia s rodákmi z Nemecka a zo Slovenska. Bývalí rodáci boli Janovej Lehote nápomocní finančne a pomohli opraviť kostol a jeho interiér,“ hovorí Božena Kováčová.

Omladnutá obec

Len pred niekoľkými rokmi tu pribudlo 40 bytov, pretože snahou samosprávy bolo zastabilizovať v dedine mladú generáciu. Aj keď sa podľa starostky Boženy Kováčovej najprv zdal tento krok riskantný, neskôr sa ukázal ako veľmi dobrý ťah.

„Približne 80 percent ľudí prišlo zo Žiaru nad Hronom. Ide o mladých ľudí s rodinami, ktorí priniesli do obce iný pohľad a často sa zapájajú do obecných aktivít,“ pochvaľuje si starostka.

Práve vďaka novým obyvateľom obec výrazne omladla. Svedčí o tom aj fakt, že v dedine nie je problém udržať plne organizovanú základnú školu od 1. až po 9. ročník. Núdza nie je ani o škôlkarov, ktorých je aktuálne 35.

Kým v čase nástupu starostky do úradu mala obec približne 700 obyvateľov, dnes ich počet presahuje tisícku.

Pamätník obetiam 1. svetovej vojny, dominantou je socha vojaka v životnej veľkosti. 16 fotografií v galérii Pamätník obetiam 1. svetovej vojny, dominantou je socha vojaka v životnej veľkosti. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Osem národností

V minulosti bola obec známa aj tým, že po revolúcii sem prišli Slováci z viacerých krajín, a tak táto malá dedinka spája ľudí ôsmich národností.

Svetlana Chomičová (42) sa do obce prisťahovala z ukrajinského Dubna, ktoré leží v blízkosti poľských a bieloruských hraníc.

„Keď sme sa sem prisťahovali, boli sme ešte mladí, ja som mala len 23 rokov, manžel je o dva roky starší, a už sme mali aj malého syna. Nevedeli sme po slovensky, v tom čase nám veľmi pomohla pani starostka, vybavila potrebné doklady a starala sa o nás po všetkých stránkach. Mne aj manželovi pomohla zohnať prácu.

Manžel Sergej pracuje v neďalekom Žiari nad Hronom, ja som tam tiež pracovala ako predavačka. Po čase mi pani starostka ponúkla prácu v tunajšom sociálnom zariadení Nádej,“ hovorí v skratke svoj životný príbeh sympatická a vysmiata Svetlana.

Spolu tu žijú 3 ukrajinské rodiny, ktoré prišli z černobyľskej zóny. Migračný úrad mal program, ktorý povoľoval presídlenie obyvateľov so slovenskými koreňmi. Starí rodičia Svetlany pochádzali zo Sniny, preto sa mohli zapojiť do programu. Ich blízka rodina zostala na Ukrajine, pravidelne sa však navštevujú.

Od kolísky po hrob

Obec tu organizuje benefičné plesy, výťažok ktorých putuje do tunajšieho sociálneho zariadenia. To sa aktívne podieľa na živote v obci, okrem tradičných podujatí, ako sú páračky, pochovávanie basy, tradičná zabíjačka, Mikuláš, tu rozbehli úspešnú a prospešnú medzigeneračnú spoluprácu, v rámci ktorej napríklad deti z obce píšu listy klientom zariadenia. A

j vďaka nadštandardnému sociálnemu zariadeniu s názvom DD a DSS Nádej, ktoré tu pôsobí už 15 rokov, je obec známa za hranicami regiónu či kraja. V súčasnosti tu žije 71 klientov.

Jedným z dôvodov, prečo pred rokmi zariadenie vzniklo, bolo aj riešenie otázky nezamestnanosti. V zariadení dnes pracuje 57 zamestnancov, z toho 45 z radov miestnych obyvateľov. Okrem nich sem za prácou dochádzajú ľudia z okolitých obcí či zo Žiaru nad Hronom. Obec je tak najväčším a jediným zamestnávateľom.

Okrem seniorov obývajú už niekoľko rokov budovu, vlastne jej najvyššiu časť – komín, obyvatelia vtáčej ríše. Pár bocianov bielych si tu pred rokmi vystaval hniezdo a odvtedy sa sem každoročne vracia. V jarných mesiacoch už všetci v obci netrpezlivo čakajú na ich príchod.

Špecializované zariadenie Nádej pre ľudí s Alzheimerovou chorobou a rôznych druhov demencií. 16 fotografií v galérii Špecializované zariadenie Nádej pre ľudí s Alzheimerovou chorobou a rôznych druhov demencií. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Vzkriesenie krojov

Minulý rok v obci pokrstili nové kroje. Kópie tohto tradičného odevu miestnych obyvateľov vyrobili podľa pôvodných nemeckých krojov, ktoré sa v obci nosili pred 2. svetovou vojnou.

„Janova Lehota mala pôvodné kroje a chceli sme ich obnoviť. Chceli sme zachovať toto dedičstvo pre ďalšie generácie. Tak sme sa pustili do hľadania a bádania s etnologičkou,“ priblížila snahu o oživenie tradičných odevov Sylvia Hriňová (42).

Do hľadania pôvodného odevu, ktorý bol ovplyvnený nemeckou kultúrou, zapojili nielen domácich. Po tom, ako vyzerali kroje, pátrali aj prostredníctvom starých dokumentov a fotografií.

„Na obecnom úrade sme objavili zachovaný takmer celý ženský kroj. Neskôr sa nám s etnologičkou Janou Kucbeľovou podarilo zostaviť detský, ženský aj mužský kroj,“ vysvetľuje Sylvia Hriňová.

Vyrobili po dva exempláre každého z nich a v blízkej budúcnosti by k nim mali pribudnúť ďalšie. Využívať ich chcú počas rôznych akcií a slávností, ktoré v obci organizujú.

Poď domov!

Danielia zver sa na Slovensku chová v súčasnosti nielen vo voľnej prírode, ale aj vo zverniciach a zverofarmách. Každý z týchto spôsobov chovu má svoje pravidlá a špecifiká.

Zvernica sa využíva poľovníckym spôsobom, to znamená, že zver v nej sa loví a tento chov musí byť schválený štátnou správou s pripomienkou schválenia veterinárnej správy. Pre vyššiu koncentráciu danielej zveri (na jeden hektár až 5 kusov) slúži farmový chov.

V hornej časti obce Janova Lehota sa nachádza danielia farma, ktorá začala svoju činnosť v roku 2014. Dnes tu chovajú 13 danielic a 2 daniele rôznej vekovej kategórie. Znie to neuveriteľne, no chovanci majú svoje mená, na ktoré reagujú.

Viliam Vágner (59) založil a úspešne prevádzkuje danieliu farmu. 16 fotografií v galérii Viliam Vágner (59) založil a úspešne prevádzkuje danieliu farmu. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Keď majiteľ farmy Viliam Vágner (59) zavelí „Poď domooov!“ stádo natešených danielov sa cvalom rozbehne k nemu. Sú naučené nielen na kŕmenie z ruky, no dajú sa aj pohladiť. Viliam Vágner je nielen úprimný a príjemný človek, ale aj skutočný znalec prírody so všetkým, čo s tým súvisí.

„Začínali sme s tromi danielicami a jedným danielom. Hoci daniel škvrnitý nepatrí medzi naše pôvodné druhy, jeho chov je nenáročný. Na tunajšie prírodné podmienky si rýchlo zvykli a úspešne sa rozmnožujú,“ hovorí úspešný chovateľ.

Prípadných záujemcov o chov tejto zveri treba upozorniť, že jeleň a daniel využívajú zväčša tú istú ekologickú niku, a preto ich spoločný chov v tej istej lokalite nie je veľmi zmysluplný. Vhodnejšie je danieliu zver kombinovať so srnčou alebo s muflóňou zverou.

Na farme chovajú aj kamerunské ovce, zajace, holuby či perličky. Návštevníci majú možnosť vidieť chov prasiat vo voľnej prírode, ale aj vychutnať krásny výhľad na farmu a okolie z nedávno postaveného posedu.

Dospelí môžu relaxovať, deti si zas prídu na svoje na hojdačke, preliezačkách či v pieskovisku. Prípadní záujemcovia môžu využiť ohnisko s možnosťou opekania, grilovania či prípravy guláša.

Prvý kozí festival

Na začiatku boli dve kozy. Takto začala opisovať príbeh úspešnej kozej farmy Viera Bahnová (35). Keď spolu s manželom Milanom Bahnom (42) kúpili v Janovej Lehote dom, rozmýšľali, kto bude kosiť toľko trávy na záhrade. Tak si kúpili kozičku a capka.

Po dvoch rokoch vyskúšali vyrobiť prvýkrát kozí syr. Keďže im zachutil, prikúpili zopár kôz. K nim pribúdali ďalšie, v roku 2013 založili farmu a počet jej štvornohých obyvateľov je dnes 156. Tie po každej paši zaháňajú do modernej „dojárne“, kde na jedno dojenie putuje 24 kôz.

BAHNOVCI vyrábajú čerstvý a údený kozí syr, ryndzu, inčicu a tvaroh. 16 fotografií v galérii BAHNOVCI vyrábajú čerstvý a údený kozí syr, ryndzu, inčicu a tvaroh. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Kozie mlieko zakaždým vyhodnocujú a dva razy do mesiaca ho posielajú na rozbor do akreditovaného laboratória. Používajú ho ako základnú surovinu pre svoje výrobky a aj preto ho ďalej nedistribuujú. V roku 2014 vybudovali malú mliekareň na výrobu syrov z vlastného surového kozieho mlieka.

„Po dojení manžel odvezie čerstvé, ešte teplé mlieko do syrárne, kde ho treba do dvoch hodín spracovať. Tu sa prihreje v syrárskom kotle na 34 °C. Do zahriateho mlieka sa pridá syridlo, ktoré sa nechá 45 minút pôsobiť.

Potom sa zrazený syr pomocou harfy v kotle rozkrája a nechá takmer hodinu odstáť. Až keď sa syrové zrno uzavrie, začnú z neho v menších plastových formách vyrábať čerstvé syrové bochníky.

Odtečený syr vo formách sa uloží do chladničky, odkiaľ sa na druhý deň vyberie, zabalí do vákuových obalov a putuje do farmárskych predajní v Bratislave. V začiatkoch boli všetky naše výrobky vyrobené z nepasterizovaného kozieho mlieka, dnes už mlieko pasterizujeme,“ vraví pani Bahnová.

Inčica a ryndza

Mäkký, miesený solený kozí syr vyrábaný z hrudkového kozieho syra tu nájdete pod názvom ryndza a jedným z tunajších výrobkov je aj inčica. Áno, z názvov známych produktov zámerne vypustili začiatočné písmená, pretože legislatíva nepovoľuje používať oficiálny názov, ktorým sa označujú len ovčie produkty.

V blízkej budúcnosti plánujú Bahnovci skolaudovať už vybudované chladiace sklady, ktoré im pomôžu rozšíriť produkty o zrejúci a plesňový kozí syr.

Lehotské kroje ušili podľa zachovaných originálov. 16 fotografií v galérii Lehotské kroje ušili podľa zachovaných originálov. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Kozie mlieko sa považuje za jedno z najzdravších a podľa Bahnovcov jeho chuť len približne na 5 percent ovplyvňuje to, čo koza zožerie. Dôležité je najmä to, či žije v čistote. Dôležitá je tiež hygiena pri dojení, ktorá je tu samozrejmosťou.

Koncom júla sa v Janovej Lehote uskutočnil prvý ročník kozieho festivalu, ktorým chcú Bahnovci priblížiť návštevníkom život na typickej kozej farme. Známy šéfkuchár prichystal pre návštevníkov rôzne delikatesy kozej kuchyne, návštevníci mohli ochutnať čerstvé produkty. V tomto roku ho už nestihnete, ten budúcoročný si však určite nedajte ujsť.


Anketa

Martina Beňová (36)

V Janovej Lehote žijem celý život. Je to krásna dedinka, je tu pekná príroda, ľudia sa tu poznajú a pomáhajú si. Takže tu žijeme ako jedna veľká rodina. Máme tu materskú školu, základnú školu, zariadenie sociálnych služieb, danieliu farmu, kostol i kaplnku. Funguje tu detské i mužské futbalové družstvo, dobrovoľní hasiči, spolok dôchodcov i karpatskonemecký spolok. Nevýhodou je menej obchodov a slabší internetový signál, chýba tu tiež ubytovanie pre turistov.

Natália Stredáková (18)

Pani starostka sa snaží o rekonštrukciu ciest a tiež pomáha starším obyvateľom. Myslím, že vytvára výborné podmienky pre život obyvateľov obce. Fungujú tu dve ihriská, je tu prístupná telocvičňa, každý si príde na svoje. Chýba mi väčší záujem o mladšiu generáciu.

Zuzana Vávrová (34)

Janova Lehota je koncová obec, takže cez ňu prechádza málo automobilov. Okresné mesto Žiar nad Hronom je vzdialené len 10 a Handlová iba 13 km. Je tu nádherná príroda a mnoho možností pre šport i kultúru. Som spokojná, nechýba mi tu nič.

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×