Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Prekáža nám Masaryk? Jednu sochu chránili pred neonacistami, druhá čakala roky na dne Vltavy

06.07.2018 (27/2018) Bol jedným z najväčších politikov strednej Európy dvadsiateho storočia. Nie všetci Slováci však majú potrebu ctiť si Tomáš Garrigua Masaryka (1850 – 1937).
Prekáža nám Masaryk? Jednu sochu chránili pred neonacistami, druhá čakala roky na dne Vltavy
6 fotografií v galérii
Osobnosť prvého československého prezidenta nie je pre Slovákov jednoznačná.
Autor fotografie: TASR

Bratislava bude mať Námestie Tomáša G. Masaryka. Ide o priestranstvo pred budovou Slovenského národného múzea (SNM), ktoré tvorí samostatnú časť Vajanského nábrežia. Stojí tu už socha zakladateľa a prvého prezidenta Československej republiky a tiež pamätník československej štátnosti.

Poslanci mestskej časti Staré Mesto návrh jednohlasne odsúhlasili. Tento rok oslavujeme sté výročie vzniku Československej republiky, preto považovali za primerané, aby malo hlavné mesto priestor, ktorý nesie meno tohto prezidenta a osloboditeľa. Ich rozhodnutie však musia ešte potvrdiť poslanci hlavného mesta.

Keď sa v Hodoníne, v rodnom meste Tomáša G. Masaryka, o tom rozprávame s historičkou a riaditeľkou Masarykovho múzea Irenou Chovančíkovou, jej reakciou je prekvapenie, treba však povedať, že príjemné.

„Nechcem to paušalizovať, no 
domnievam sa, že Slovákom akoby československá minulosť prekážala. Pre nacionálne prúdy, veď fašistov máte aj v parlamente, sa oveľa menej hlásite k československému odkazu.

A pritom práve Československá republika vytvorila základy, na ktorých dnes stoja dva samostatné demokratické štáty. Slováci však akoby nechceli pozitívne vyhodnotiť, čo nám priniesli dejiny.

Na druhej strane obdivujem, keď prídem na Bradlo a konajú sa tam krásne oslavy na počesť Milana Rastislava Štefánika. Je to tam vždy mohutné, veľkolepé, pretože vy Slováci ste srdciari. Pri Masarykovi však už také pozitívne emócie nedávate najavo, hoci sa prvý prezident vždy hlásil k Slovensku, veď jeho otec bol pôvodom Slovák z Kopčian.“

Historička Irena Chovančíková nás sprevádza hodonínskou expozíciou. 6 fotografií v galérii Historička Irena Chovančíková nás sprevádza hodonínskou expozíciou. Zdroj: Miro Miklas  

Za pravdu slovám historičky dáva aj situácia spred desiatich rokov, keď v našom hlavnom meste inštalovali Masarykovu sochu. Nesúhlasili matičiari ani iné národne orientované organizácie či jednotlivci. Organizátori dokonca požiadali políciu o ochranu účastníkov pred neonacistami.

„Boli aj individuálne protesty a transparenty. Bežná slovenská verejnosť nemá potrebu pripomínať si Masaryka a prvú republiku. Je to však jediná súvislá demokratická tradícia v našej novodobej histórii,“ hovorí poslanec za Staré Mesto Ondrej Dostál.

Ako v detektívke

V Hodoníne sa vedenie samosprávy a kultúrna verejnosť všemožne snažia živiť Masarykov odkaz a zachovať ducha tohto štátnika v pohraničnom meste.

Pri vjazde do okresného mesta v juhomoravskom kraji víta nevedomcov tabuľa s oznamom, aká významná osobnosť sa tu narodila. Akoby iróniou osudu Masaryk až tak veľa spoločné s Hodonínom nemal.

„Pochádzal zo skromných pomerov; otec bol kočiš na miestnom statku, mama zase kuchárka. Práve kvôli povolaniu otca sa rodina často sťahovala a bývala v služobných bytoch. Rodný dom v našom meste už zbúrali. Žil tu síce, nedá sa to však počítať ani na roky.

K rodnému mestu nemal zvlášť hlboký vzťah, pretože bol pragmatik, netrpel nostalgiou. Ako rozhľadený, scestovaný a kozmopolitne založený človek si oveľa viac potrpel na vzťahy s ľuďmi ako na konkrétne miesta. Na dôvažok, pracoval tu ako pomocník učiteľa, nebavilo ho to, ušiel, rodičia ho potom poslali do Viedne do učenia.

Treba však povedať, že keď sme študovali materiál v archíve kancelárie prezidenta republiky, boli tam žiadosti o podporu niektorých aktivít na území Hodonína, pri ktorých bola poznámka, že ide o rodisko a žiadosť treba vybaviť.“

Socha má veľmi zaujímavý osud, ležala napríklad na dne Vltavy. 6 fotografií v galérii Socha má veľmi zaujímavý osud, ležala napríklad na dne Vltavy. Zdroj: Miro Miklas

V rodnom meste politika zriadili aj múzeum. „Budovať expozíciu bola hotová detektívka. Bývalý režim pracoval na tom, aby sa na jeho osobnosť zabudlo. Zvlášť trojrozmerné veci sa nám hľadali ťažko vzhľadom na to, ako sa zaobchádzalo s jeho pozostalosťou.“

V expozícii majú okrem iného kovadlinu z dielne, kde sa učil za kováča. Rodinní príslušníci im darovali klobúk, tie nosieval veľmi rád. Zostala po ňom Biblia, ktorú daroval synovi Janovi k 15. narodeninám. Majú aj odliatok jeho ruky a ruky jeho manželky a tiež klavír, na ktorom Charlotte Garrigue Masaryková hrávala.

Požičal si od svokra

Manželia sa zoznámili v Lipsku. „Z pohľadu vtedajšej spoločnosti to bolo veľmi neobvyklé manželstvo nielen preto, že Charlotte bola Američanka, teda cudzinka. Mali spolu štyri deti, ktoré sa dožili dospelosti, a obidvaja sa podieľali na ich výchove, čo vtedy nebolo bežné. Alica, jedna z dcér, spomína, že otec ich v pracovni vozil na zväzkoch Aristotela. V podlahe mal zase vyhĺbenú jamku, aby sa tam mohli deti hrať s guľôčkami.

Mama ich v lete sprevádzala na plaváreň, v zime na klzisko, vodila ich aj do Sokola. Alica vo svojich spomienkach píše, že keď k nej večer vošla matka do izby, prišla s ňou milá istota nepostihnuteľných duševných hodnôt. Deti mali liberálnu výchovu, v rodine kládli obrovský dôraz na ideál kalokagatie.

Všetci sa venovali športu, učili sa cudzie jazyky, sám Masaryk ich ovládal sedem, hrali na hudobných nástrojoch. Herbert, jeden zo synov, bol napríklad priekopníkom študentského športového hnutia. Závodne vesloval, hral šach a zároveň bol umelecky nadaný, maľoval.“

Rodinná pospolitosť teda fungovala veľmi dobre, hoci Masarykovci mali neraz hlbšie do vrecka.

„Charlotte pochádzala zo zámožnej a vzdelanej rodiny. Keď sa vydávala za Masaryka, nemal žiadny príjem, čo bolo na americké pomery veľmi neobvyklé, dokonca si na cestu vypýtal peniaze od svokra. Zariekol sa však, že jeho manželka nikdy nebude trpieť núdzou, aj keby si mal požičiavať. Neboli veľmi praktickí, čo sa peňazí týka, nejako ich však vždy mali.“

Manželka Charlotte zažila útrapy pre jeho politickú činnosť. 6 fotografií v galérii Manželka Charlotte zažila útrapy pre jeho politickú činnosť. Zdroj: TASR

Depresie a melanchólia

Mierna nesolventnosť bol však iba malý mrak na nebi Masarykovcov. Rodina prežívala jednu tragédiu za druhou. Ich príčinou boli aj politické ambície hlavy rodiny.

Niektoré historické pramene uvádzajú, že Charlotte trpela depresiami a všetky štyri deti po nej zdedili sklony k melanchólii. Historička Irena Chovančíková však hovorí, že nie všetko je len čiernobiele.

„Bola to nesmierne múdra a krásna žena s aristokratickou eleganciou. Mala talent na hudbu – v Lipsku študovala hru na klavíri –, ovládala matematiku a niekoľko jazykov. Spolu s manželom čítali Shakespeara aj Goetheho. Masaryk mal vždy rád vzdelané a rozhľadené ženy.

Na druhej strane to bola krehká, jemná bytosť s dobráckym zmýšľaním. Počas vojny s ňou zaobchádzali veľmi kruto a prežívala chvíle, ktoré by položili aj veľmi silného človeka.

Zostala doma sama, Masaryk odišiel za hranice, odsúdili ho na trest smrti ako vlastizradcu. Čelila pravidelným raziám, úrady chceli zistiť, či s ním má kontakt. O manželovi nemala žiadne informácie a keďže nevedela klamať, ani nič vedieť nechcela.

Masaryk bol zatiaľ s dcérou Oľgou v zahraničí, syn Jan v Haliči v armáde a dcéru Alicu zatkli, hrozil jej trest smrti. Pred šibenicou ju zachránilo americké občianstvo, okrem toho sa za ňu postavil Červený kríž. Do toho zomrel syn Herbert na týfus, mal iba 35 rokov, nakazil sa od utečencov z Haliča. Zažívala samé krutosti, nečudo, že skončila v sanatóriu.“

Vnuci v Prahe

Dlhá osudová šnúra tragédií a smutných udalostí spôsobila, že po prvom prezidentovi ostalo veľmi málo potomkov.

Syn Jan, ktorý bol ministrom zahraničných vecí v povojnovom Československu, zomrel v marci 1948 pri páde z okna. Príčinou mala byť samovražda, dnes sa hovorí o vražde. Odišiel z tohto sveta ako bezdetný. Dcéra Alica sa 
nikdy nevydala.

So synom Janom, ktorý tragicky zomrel po páde z okna. 6 fotografií v galérii So synom Janom, ktorý tragicky zomrel po páde z okna. Zdroj: ČTK

„Bola jednou z prvých vysokoškolsky vzdelaných žien u nás. Začala s medicínou, bola však pre ňu materialistická, tak prešla na filozofiu a sociológiu. Láska k medicíne sa prejavovala v jej práci v Červenom kríži, ktorý u nás zakladala.

Druhá dcéra Oľga sa vydala do Švajčiarska za lekára. Narodili sa jej dvaja synovia, obaja však krátko po sebe ako veľmi mladí muži zomreli počas 2. svetovej vojny. Pre rodinu to bola obrovská tragédia.“

Ostali iba príbuzní po Herbertovej línii. „Mal dve dcéry, ktoré sa dožili dospelosti. Anna bola kunsthistorička, nevydala sa, nemala deti. Druhá dcéra Herberta si vzala za manžela historika umenia Emanuela Pocheho. Mali spolu dcéru Charlottu, dnes žije v USA, kde pracovala ako kurátorka v brooklynskom múzeu výtvarného umenia.

V Prahe žijú jej vnúčatá po synovi. V 90. rokoch som sa stretla s pani Herbertou aj s pani Charlottou, dnes však nie sme v úzkom kontakte. Potomkovia nášho prvého prezidenta žijú skôr v ústraní, chápem ich opatrnosť. Masarykovi blízki ľudia si to v bývalom režime totiž veľmi škaredo odskákali.“

Na dne Vltavy

V Hodoníne majú okrem múzea aj sochu Masaryka. Jej takmer románový osud presne ilustruje, ako sa u nás zaobchádzalo s odkazom prvého prezidenta.

„Postavili ju ešte za života Masaryka na popud Československej obce legionárskej. Autorom diela je Alois Bučánek, jeden z umelcov, ktorému Masaryk osobne sedel ako model. Masaryk bol frustrovaný z toho, že má sochy a pomenúvajú sa po ňom námestia v čase, keď ešte žije.

Zomrel v roku 1937 a už v 20. a 30. rokoch po celej republike pribúdali pamätníky na jeho počesť. V roku 1940 vyšlo nariadenie o likvidácii všetkého, čo pripomínalo československú štátnosť. Komisia tvorená z umelcov rozhodovala o dielach konkurentov i svojich vlastných. Niečo sa schovalo v depozitári, niečo sa rozmaľovalo, roztavilo.“

Masarykova vnučka Herberta
po boku niekdajšieho prezidenta Havla. 6 fotografií v galérii Masarykova vnučka Herberta
po boku niekdajšieho prezidenta Havla. Zdroj: ČTK

Irena Chovančíková nám ukazuje snímku, na ktorej stojí strašne veľa Masarykov zhromaždených na smíchovskej stanici v Prahe určených na likvidáciu. Hodonínsky Masaryk prečkal 2. svetovú vojnu na dne Vltavy. V roku 1945 sochu v jeho rodisku opäť inštalovali.

„Napočudovanie tu stála až do roku 1961. Ocitol sa však pri nej hanopis v duchu, že prezident nechal strieľať do robotníkov, že poskytol peniaze na Leninov atentát a podobné škaredé veci. Sňali ju, rozrezali na tri diely a uložili do depozitára.

Keď koncom 60. rokov došlo k spoločenskému otepleniu, v meste rozhodli, že socha Masaryka si zaslúži byť verejnosti na očiach, preto putovala na scelenie do Prahy. Lenže medzitým prišiel august 1968 a príchod ,našich bratov‘. Sochu nám vrátili a napriek pohnutým časom ju na jeseň 1968 predsa len postavili na námestí.

Došlo preto k obrovskému konfliktu medzi sovietskym a naším vedením. Sovieti pokladali sochu za provokáciu, viedli sa emotívne rokovania. Nakoniec zvíťazili hodonínski zástancovia Masaryka. Socha stála na námestí až do roku 1977 a vtedy opäť išla dole pod zámienkou rekonštrukcie priestoru.“

Ďalší a posledný z návratov Masaryka do Hodonína sa konal v roku 1990. Sochu prišli za veľkej slávy odhaliť vtedajší prezident Václav Havel a minister kultúry Ladislav Chudík. Socha tu stojí dodnes a je to historicky najdlhšie obdobie, na aké sa prvý československý prezident ocitol medzi svojimi rodákmi.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×