Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Na východe nič? Niekdajšie kráľovské mesto stavajú na nohy zanietení rodáci

05.06.2018 (22/2018) Mestečko Kráľovský Chlmec v juhovýchodnom cípe Slovenska to má vďaka ťažkopádne postupujúcej výstavbe diaľnic a rýchlostných ciest autom rýchlejšie do Bratislavy cez Maďarsko okolo Budapešti.
Na východe nič? Niekdajšie kráľovské mesto stavajú na nohy zanietení rodáci
22 fotografií v galérii
V meste žijú väčšinou Maďari. Mesto sa preto volá aj Királyhelmec.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Niektorí ľudia prechádzajú cez Slovensko len v čase, keď na maďarských diaľniciach robia veľké opravy, ktoré obmedzujú inak svižnú dopravu.

Vzhľadom na množstvo sa v Kráľovskom Chlmci darí obchodom s obnoseným šatstvom a záložniam. To svedčí o tom, že ľudia tu majú pravdepodobne hlbšie do vreciek ako na iných miestach Slovenska. Záložne sú aj okolo úradu práce, pred ktorým v úradných hodinách postávajú ľudia.

V mestečku žije takmer 80 percent obyvateľov maďarskej národnosti. Hovorí sa, že možno len dve rodiny tu nehovoria po maďarsky, hoci tomuto jazyku rozumejú. Tretina obyvateľov sú Rómovia. Šťastie v nešťastí mesta je, že nežijú ako v tragických slovenských osadách.


Okres – neokres

Po vzniku Uhorska sa vtedajšia usadlosť Helmech stala súčasťou Zemplínskej župy. V polovici 15. storočia bola povýšená na zemepanské mesto. V 17. storočí dala Zuzana Lórantfiová, vdova po Jurajovi Rákócim I., postaviť v meste kaštieľ. V druhej polovici 19. storočia bol už Kráľovský Chlmec okresným centrom. Mesto bolo sídlom Medzibodrožského okresu, ktorý zanikol v roku 1960. Pričlenili ho k okresu Trebišov.


Starosta – motivátor

V Kráľovskom Chlmci to vyzerá, akoby nikto nikdy neváhal postaviť, čo sa mu zažiadalo, kde sa mu zažiadalo. Trochu rozpačito potom pôsobia dve hlavné jednosmerné ulice, ktoré upravujú hlavné prejazdy mestom.

Karol Pataky (41) je primátorom mesta prvé volebné obdobie. Ak by niekto hľadal práve tu povestné nič na východe, tak by hlavu mesta riadne napálil.

Primátor Karol Pataky je rád každému, kto v meste zostane. 22 fotografií v galérii Primátor Karol Pataky je rád každému, kto v meste zostane. Zdroj: Vladimír Kampf

„Je tu toho menej ako pred rokom 1989. Ja tu však veľmi rád žijem. Mal som možnosť odísť, no nešiel som. Možno aj preto som sa stal primátorom, pretože sme si s priateľmi mysleli, že by sme to dokázali robiť lepšie ako naši predchodcovia. Chceme, aby ľudia odtiaľto neodchádzali, alebo aby sa aspoň často vracali,“ mieni primátor.

Nevýhodou je podľa neho málo pracovných príležitostí a zatrpknutosť ľudí. To oni si často pripadajú ako to nič.

„Niekedy im štát dával prácu rovno do rúk. Fungovali tu železnice, prekladisko, nábytkárke závody, mliekarne, pekáreň... Tieto možnosti postupne zanikli. Dnes sú najväčšími zamestnávateľmi v meste nemocnica a samotný mestský úrad. Ľudia chodia pracovať na železnicu do Čiernej nad Tisou a potom im ponúka prácu niekoľko menších podnikateľov.

Štatistika o nezamestnanosti klame. Umelo znižovanú nezamestnanosť pociťujeme oveľa viac ako v bohatších krajoch a okresoch. Niektorí ľudia už tak dlho nepracovali, že len ťažko opäť získavajú pracovné návyky,“ hovorí šéf mesta. „V Maďarsku by ich aj potrebovali, ale už sa dokážu uplatniť len s problémami.“

Mesto má 7 700 obyvateľov a ich počet klesá. Primátora teší, že skupina ľudí v jeho veku okolo štyridsiatky začala investovať do okolitých viníc, začali si tu stavať domy.

„Zarobili peniaze a chcú sa vrátiť, pretože je tu priateľská atmosféra a súdržnosť. Miestni ľudia by vám dali aj to posledné. A to je veľmi dobrý pocit,“ pochvaľuje si primátor.

K ťažkostiam mesta prispieva aj to, že tu si naozaj staval, kde chcel, kto chcel, čo chcel.

„Teraz dodatočne riešime majetkovoprávne vyrovnanie. Napríklad – máme školu, pod ktorou pozemky vlastní 16 ľudí. Z nich približne polovica žije v Bratislave, časť z nich sa odsťahovala natrvalo a ďalší ani nevieme, kam sa podeli. Podobne to máme so všetkými verejnými budovami, s ulicami, cestami.“

Akoby tu staval kto chcel, čo chcel, kde chcel. Ani poriadne mesto, ani dedina. 22 fotografií v galérii Akoby tu staval kto chcel, čo chcel, kde chcel. Ani poriadne mesto, ani dedina. Zdroj: Vladimír Kampf

Primátora teší, že sa aj štát začal zaujímať o zabudnutejšie regióny.

„Problém je v tom, že neponúkajú to, čo potrebujeme, ale skúšajú v Bratislave vymýšľať, čo by sme asi mohli potrebovať. Niečo sa tým zlepší, nie je to však práve to, čo by sme vážne potrebovali. No sme radi, že máme ich pozornosť a že sa nám niečo ujde.

Možno sa nám podarí konečne postaviť telocvičňu k základnej škole. Je to paradox, no na rekonštrukciu starej telocvične by sme mohli získať aj milión, keby sme ju mali, ale na výstavbu novej peniaze štandardnou cestou nezoženieme,“ krúti hlavou.

Primátorovi mesta by sa páčilo, keby mal Kráľovský Chlmec opäť také postavenie ako v čase, keď bol kráľovským mestom. „Stačilo by mi, aj keby sme boli opäť významným centrom Medzibodrožia.“


Rieka – nerieka

Oblasti, v ktorej leží aj Kráľovský Chlmec, sa hovorí Medzibodrožie. Niežeby sa rozprestierala medzi Bodrogmi. Bodrog je len jeden. Nachádza sa medzi Bodrogom a Tisou. Väčšia časť Medzibodrožia je v Maďarsku a Tisa ho obopína oveľa širšie. Mimochodom, aj sama rieka Bodrog vzniká sútokom Ondavy a Latorice pri Zemplíne. Nemá svoj vlastný prameň. Bodrog je od Kráľovského Chlmca vzdialený takmer 15 kilometrov.


Zástupca – herec

Primátor má oporu v zástupcovi, vyštudovanom hercovi Petrovi Nádasdim (40). Aj on je z generácie, ktorá bez Kráľovského Chlmca nemôže žiť. Peter si užil zatiaľ najväčšiu slávu v seriáli Búrlivé víno. Je spolužiakom silnej zostavy: Lukáša Latináka, Mariána Miezgu, Vladimíra Kobielskeho a ďalších...

Peter sa narodil v Kráľovskom Chlmci a je najvýchodnejšie trvalo žijúcim slovenským hercom. Nechce sa mu odtiaľto, hoci je teraz v Bratislave boom hercov východniarov. Aj Búrlivé víno dochádzal nakrúcať odtiaľto.

„Nikdy som nechcel navždy odísť. A nebolo to len preto, že sme s pánom primátorom založili kapelu,“ smeje sa.

Peter Nádasdi nevie či je viac herec alebo zástupca primátora. 22 fotografií v galérii Peter Nádasdi nevie či je viac herec alebo zástupca primátora. Zdroj: Vladimír Kampf

Vysokú školu múzických umení mu odporučila profesorka Katka Žadanská. „Nebola prísna. Rozprávali sme sa po slovensky o bežných veciach. Isto sme neboli najlepší žiaci, ale ako Maďari sme mali zo slovenčiny jednotky. Ona to tak posúdila, že sme pripravení na život na Slovensku.“

Ani Nádasdi nechápe, čo je za tým, že ich podvedomie núti zostať v Kráľovskom Chlmci. Žartom odporúča prísť sa to spýtať na deň otvorených pivníc koncom mája.

Tunajšie vinice len susedia s chýrnou tokajskou oblasťou, no nie sú jej súčasťou. Miestne vína čakajú na svoju príležitosť uspieť. Možno raz dorobia mestské víno.

„V niečom sme výnimoční,“ pokračuje Peter. „Z tohto regiónu pochádza kopa známych ľudí. Vlado Kobielsky, Szidi Tobias, Csongor Kassai, kdesi vo Švajčiarsku máme významného chirurga, máme aj atómového fyzika... Veľa našich rodákov je vo svete.“

Primátor a jeho zástupca začali oživovať mesto, keď spolu pracovali na kultúrnom oddelení. Peter sem už v tom čase dotiahol veľa zaujímavých divadiel. Využil kamarátstvo s hercami.

„Od začiatku chceme vrátiť mestu aspoň to, čo si my pamätáme z detstva a z takzvaných Husákových čias. Okrem kúpaliska sa nám zatiaľ darí.“

Peter okrem „zástupcovania“ zostáva verný divadlu Thália. Aby si zjednodušil život a nemusel z mestečka odchádzať, aj to občas dostane do Kráľovského Chlmca. Trebárs počas dvojtýždňového festivalu Divadelná paleta. Všetky predstavenia bývajú vypredané. Ľudia chodia aj na undergroundové vystúpenia.

V noci je centrum väčšinou prázdne. 22 fotografií v galérii V noci je centrum väčšinou prázdne. Zdroj: Vladimír Kampf

„Máme za sebou veľa úspešných činov, ale to, čo som ja mestu sľúbil, som zatiaľ nesplnil,“ sype si popol na hlavu.

„Sľúbil som malým vinárom cestu k viniciam. Chcel som aj desaťkilometrovú cyklotrasu smerom k hranici s Ukrajinou. Boli však iné priority... Som vlastne vo funkcii málo úspešný. Našťastie ako kolektív sme úspešní až na deväťdesiat percent. Aj v tom je príjemné byť práve z Kráľovského Chlmca.“

Primár – lovec

Primár doliečovacieho oddelenia a oddelenia dlhodobo chorých v nemocnici v Kráľovskom Chlmci György Gyimesi (84) je prekvapením. Vo svojom veku ešte stále naplno pracuje.

„Príroda ma obdarila psychickým a fyzickým zdravím. Okrem toho ma stále potrebujú. Je málo kvalifikovaných lekárov, ktorí by mohli obsadiť aj moje terajšie miesto. Naše mestečko nie je také atraktívne, aby sa sem hrnuli. Neradi sem prichádzajú,“ vysvetľuje.

V Kráľovskom Chlmci robil lekársku kariéru. Bol primárom interného oddelenia a do revolúcie riaditeľom nemocnice.

Aj tu si vedenie nemocnice pomáha lekármi z Ukrajiny. Podľa primára Gyimesiho potrvá roky, kým získajú dostatok skúseností na to, aby mohli viesť oddelenie. Pravdaže, ak v Kráľovskom Chlmci zostanú.

„Je to ako choroba, že ani tunajší rodáci neprichádzajú robiť medicínu sem.“

Unikátny primár láme rekordy nielen svojím vekom. Celý pracovný život prežil v jedinej nemocnici. „Promoval som pred 58 rokmi. Nemocnicu otvorili v roku 1964. Odvtedy som tu. Prvé štyri roky som bol obvodným lekárom v Somotore.“

Romantické zákutia sa tu hľadajú len veľmi ťažko. 22 fotografií v galérii Romantické zákutia sa tu hľadajú len veľmi ťažko. Zdroj: Vladimír Kampf

Za svoju silu vďačí najmä genetike. Dlhoveký je po predkoch z maminej strany. Z otcovej strany je to horšie. Jeho brat zomrel vo veku 57 rokov. Otec mal 54.

„Zrejme je to aj životospráva. Nikdy som nefajčil a veľa som športoval. Venoval som sa atletike. Bol som reprezentantom v športovej streľbe a podľahol som poľovníctvu. Behával som. Aj doteraz chodím denne so svojimi tromi psami na prechádzky. Večer si dám pohár červeného vína. Nie miestneho. Mám priateľov vo Veľkom a v Malom Kamenci. Od nich ho dostávam.“

Ako vášnivý poľovník sa zamiloval do Afriky. Už v nej bol šestnásťkrát. „Poľovnícke skúšky som urobil už v roku 1957. Dostal som chuť pozrieť sa do sveta za exotickou zverou. Spočiatku to bolo do krajín vtedajšieho socialistického tábora. Vychádzali mi o mojich cestách knihy. Stal som sa maďarsky píšucim členom Klubu slovenských spisovateľov.

To mi dalo ďalšie možnosti. Dostal som sa s nimi do Mongolska, a tým aj k možnosti tri razy tam poľovať. Do Afriky som sa pozrel po prvý raz v roku 1971, do Tanzánie. Vtedy som sa nakazil Afrikou. Má neopísateľnú atmosféru, ktorá ma priťahuje. Zavážila aj moja zberateľská vášeň. Chcel som svoju zbierku trofejí neustále dopĺňať,“ spomína.

K trofejam treba pripočítať dvadsať kníh v maďarčine a jednu v slovenčine. Nepoľoval len na austrálskom kontinente a na Antarktíde, kde sa nepoľuje.

Zemepisne si označil južnú časť čierneho kontinentu a z každej trofejovej zveri chce získať jeden kus.

„Za poslednými, ktoré mi chýbajú, odchádzam v júni do Namíbie. Dúfam, že sa mi podarí uloviť horskú zebru, malú antilopu dik-dik a hnedú hyenu. Poľovníctvo je staré ako ľudstvo, často rozhodovalo o jeho prežití. V ľuďoch zostali pudy lovcov.

Praví poľovníci začínajú vo veľmi mladom veku. Tí druhí, ktorí začínajú po štyridsiatke, keď sú už majetní, nie sú praví poľovníci. Je to pre nich len nejaký status. Chodia za veľkými trofejami a potom ich vystavujú na obdiv, že čo si môžu dovoliť,“ mieni primár – lovec.

„Mňa zatiaľ našťastie do dôchodku neposielajú a mám tak z čoho financovať svoje koníčky,“ smeje sa.

Zvyšky hradu Csonkavár a podnik s vyhliadkou na mesto veľa neho. 22 fotografií v galérii Zvyšky hradu Csonkavár a podnik s vyhliadkou na mesto veľa neho. Zdroj: Vladimír Kampf


Hrad – nehrad

Hrad Csonkavár dal postaviť Peter Perényi v prvej polovici 16. storočia na základoch zemianskej tvrdze. Dostavali ho pravdepodobne v roku 1526. Ani vtedy to nebol hrad podľa ideálnych predstáv, skôr kaštieľ. Nič nenasvedčuje tomu, že by mal nejaké výrazné hradby alebo hrubé opevnenie. V roku 1548 vydal kráľ Ferdinand I. Habsburský príkaz na jeho zbúranie. Urobil to hneď po Perényiho smrti. Dokazuje to, ako veľmi ho nemal rád. Peter Perényi bol strážcom uhorskej koruny. Bez neho by ju žiadny kráľ na hlave nenosil. Csonkavár sa stal najkratšie fungujúcim hradom v dejinách Slovenska a celého bývalého Uhorska. A možno je v tomto svetovým unikátom.


Podnikateľ – nadšenec

Hore nad centrom mestečka stoja zvyšky Hradu Csonkavár. Znie to oveľa honosnejšie, ako vyzerá. Z niekdajšieho hradu stoja len dve steny, ale to miesto má niečo do seba. Voňajú pri nich borovice a je odtiaľ pekný výhľad na mestečko.

Na povrchu sa toho po pravdepodobne najkratšie stojacom hrade na svete veľa nezachovalo. Zato pivnica zostala. V súčasnosti v nej a nad ňou prevádzkuje podnik Csaba Lengyel (46) z Veľkých Kapušian.

Keď sa dopočul, že bývalý majiteľ objekt vedľa hradu predáva, neváhal a prejavil záujem. Žiaľ, ten sa už dohodol s novým majiteľom. Zdalo sa, že Csabovi sa neušlo...

„Nevedel som spať. Vedel som, že tu raz budem hospodáriť. Mám síce peknú reštauráciu v Kapušanoch, no toto je niečo celkom iné. Toto tu nie je všedný príbeh. Nakoniec mi nový majiteľ tieto priestory prenajal,“ teší sa.

Uprostred námestia uprostred Kráľovského Chlmca. 22 fotografií v galérii Uprostred námestia uprostred Kráľovského Chlmca. Zdroj: Vladimír Kampf

Hovorí, že taký príjemný pocit, aký má práve na mieste, kde stál hrad Csonkavár, nikde inde na svete nemal.

„Dúfam, že sa mi tu bude dariť. Chcem staviť na výber pív, kvalitné destiláty, jedinečnú vínnu kultúru a miestne sezónne špeciality. Žiaľ, kuchárov si zatiaľ hľadám v Maďarsku, pretože gastronomická kultúra na Slovensku stále kríva. Nepohrdol by som ani tunajšími gazdinami. Hádam nejaké nájdem.

Vonkajšie priestory a pivnica sú na konzumovanie skvelých regionálnych špecialít ako stvorené. Hádam sem prilákam aj ľudí z Košíc. Každý, kto sem príde, je nadšený atmosférou tohto miesta.“

Nechcel odtiaľto odísť ani herecký kolega zástupcu primátora Lukáš Latinák. Sedel na stoličke a krútil hlavou: „Nie, nejdem. Ja tu zostanem...“


Anketa

Attila Širokman (46)

Ako športovec, ktorý behá polmaratóny, využívam okolitý terén. Nemusím nikam ďaleko chodiť a mám ho hneď za domom. Mám tu aj veľa kamarátov. Sme ako rodina. Manželka chcela, aby sme sa odsťahovali, ale mňa nepresvedčila. Chýba mi tu len viac športových možností. Inak som spokojný. Pracujem na železnici v Čiernej nad Tisou.

Agnesa Bálintová (30)

Je tu rozhodne lepšie ako na dedine. Prisťahovali sme sa sem z obce Čierna v marci. V meste má človek kopu výhod, lekárne, obchody, dopravu. V byte je život lacnejší a pokojnejší ako v rodinnom dome. Kráľovský Chlmec síce nie je žiadne krásne mesto, no predsa len nás teší. Chýba mi tu plaváreň, ihriská a nejaké miesta pre deti.

Mária Kissová (65)

Som už štvrtá generácia našej rodiny, ktorá žije v Kráľovskom Chlmci. Mám tu kopu príbuzných a poznám skoro každého. Viem, že sa na susedov môžem spoľahnúť v dobrom aj zlom. Myslím, že kto chce, doká- že si nájsť prácu a spokojný život. Kto nechce, nenájde. Treba len zaujať mladých, aby nemali dôvod odtiaľto odchádzať.

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×