Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Praclíky, kroje prešívané zlatom i striebrom, med svetovej kvality a žiadny obecný dlh

29.05.2018 (21/2018) Čataj bol v minulosti bohatá dedina. Svedčia o tom zachované nádherné prepychové kroje sedliakov. Aj dnes je to však obec, ktorá hospodári bez jedinej pôžičky.
Praclíky, kroje prešívané zlatom i striebrom, med svetovej kvality a žiadny obecný dlh
11 fotografií v galérii
Čataj
Autor fotografie: Miro Miklas

Bohatstvo Čataja je dnes najmä v jeho ľuďoch. Obyvatelia dediny neďaleko Senca sa spoločne starajú, aby sa nezabudlo na nič z toho, čo Čataj preslávilo.

Medzi najväčšie pýchy dediny patrí nádherný čatajský vzor – výšivky, kroje, oltárne deky, ale aj maľby na stenách i nábytku –, aký nenájdete nikde inde na Slovensku.

Hoci prvá zmienka o Čataji je stará takmer 780 rokov, jeho história siaha podľa archeologických nálezov až do praveku. Celkový ráz obce výrazne poznamenalo nemecké prisťahovalectvo v stredoveku.

Nemci prišli na územie vyplienené tatárskym vpádom prvý raz na prelome 13. a 14. storočia. Vtedy mal Čataj dokonca nemecký názov Schattein a z toho obdobia pochádzajú mnohé nemecké mená obyvateľov.

V druhej vlne nemeckej kolonizácie prišli luteráni, ktorí utekali pred protireformačným hnutím v Nemecku a hľadali liberálnejšie pomery. Práve oni si priniesli do Čataja nádherne zdobené kroje. V obci dodnes žijú ich potomkovia spolu s potomkami prisťahovaných Chorvátov, ktorí sú zase katolíci.

Dnes stoja v dedine dva kostoly – evanjelický i katolícky. Ten katolícky, Chrám svätej Margity Antiochijskej, je unikátny svojou architektúrou.

Evanjelici čakali na svoj svätostánok až do 30. rokov minulého storočia. Dovtedy chodili do susedného Veľkého Grobu. Spolu s Veľkým Grobom sú to totiž jediné obce v okolí, kde žijú dlhodobo evanjelici. Obklopujú ich len dediny s katolíckym obyvateľstvom.

Čatajský katolícky kostol je architektonický unikát. 11 fotografií v galérii Čatajský katolícky kostol je architektonický unikát. Zdroj: Miro Miklas

Trápia ich kamióny

Starostka Marta Tušová tvrdí, že dlhodobé prisťahovalectvo a rôzne vierovyznanie naučili tamojších ľudí tolerancii.

„Dnes žijú v Čataji vedľa seba katolíci, evanjelici, Nemci i Chorváti spoločne bez jediného problému,“ hovorí prvá žena obce.

Kedysi sem prisťahovalcov lákala úrodná pôda a náboženská sloboda, dnes by to mohli byť výhody, ktoré obec svojim 1 200 obyvateľom poskytuje.

„U nás zoberieme do škôlky všetky deti nad tri roky, ktoré tu majú trvalý pobyt, kapacita je do 50 detí,“ hovorí starostka o benefite, ktorý im určite závidia obyvatelia mnohých obcí v okolí Bratislavy.

Obec ročne hospodári s rozpočtom 426 270 eur bez toho, aby si musela vziať akýkoľvek úver, čo je na Slovensku tiež raritou.

„Dá sa to. Robíme veci postupne z vlastných zdrojov. Vlani to bola elektroinštalácia v škole, predtým rekonštrukcia telocvične, tento rok sú to chodníky,“ hovorí Marta Tušová.

Obec nemá kanalizáciu a ani prostriedky na to, aby ju bez dlhoročného zadlženia vybudovala, takých dedín je však v okolí Bratislavy viacero. Čatajčanov však trápi najmä intenzívna doprava v obci.

„Žiaľ, sme tranzitnou dedinou, kamióny tadiaľto po hlavnej ceste vozia štrk z dvoch štrkovísk. Podobne sú na tom aj Igram, Kaplná a Báhoň a Veľký Grob. BSK nám však túto situáciu prisľúbil riešiť,“ konštatuje starostka.

Obec nevlastní ani žiadne rozsiahlejšie pozemky, všetky patria súkromníkom a cirkvi. Aj preto v Čataji zatiaľ nie je taký stavebný boom ako v iných obciach pri Bratislave. Miestni ľudia nemajú problém s prácou, v okolí je dostatok pracovných príležitostí.

„Mnohí dochádzajú do Bratislavy, Trnavy, ale aj do nových logistických centier pri Senci. Využívajú najmä dopravu autobusmi, ale tiež autami. Často sa spoja viacerí, neďaleko obce je Blatné a výjazd na diaľnicu, takže je to najrýchlejšie spojenie,“ hovorí Marta Tušová.

Starostka Marta Tušová vedie obec s 1 200 obyvateľmi. 11 fotografií v galérii Starostka Marta Tušová vedie obec s 1 200 obyvateľmi. Zdroj: Miro Miklas

Patent nepovolili

Niekoľko obyvateľov Čataja je však zamestnaných aj priamo v obci. Napríklad vo výrobni praclíkov, kde pracuje 11 miestnych žien. Majiteľ Juraj Bagi tvrdí, že dnes nie je jednoduché nájsť pracovnú silu. Problém mu robí aj ustavičné zvyšovanie minimálnej mzdy.

„Keď má malý podnikateľ nastavený určitý biznisplán a musí splácať úver, nie je to jednoduché. Navyše sme boli nútení zdvihnúť ceny rovnako ako iné pekárenské výrobne pre zdraženie vajec a ďalších surovín,“ hovorí.

Pred dva a pol rokom získal príspevok z eurofondov, pomocou ktorého vybudoval výrobňu a dal si podľa vlastného prototypu skonštruovať v Taliansku stroj na spracovanie cesta. Praclíky ženy ručne pletú a balia.

„Začínali sme s tým, že celý proces výroby bol ručný, každý večer som však bol v mínuse 50 slovenských korún,“ hovorí otvorene.

Začínal v pivničných priestoroch s niekoľkými dôchodkyňami, ktoré poznali recept i pomerne náročnú výrobu praclíkov.

„To, že budem piecť praclíky, mi napadlo nadránom počas sledovania hokejového zápasu na olympiáde vo Vancouveri. Skončil som vtedy v reklamnej agentúre, kde som pracoval, a rozmýšľal som nad niečím, čo by ma ďalej živilo,“ spomína Juraj Bagi.

Na slabý dopyt sa praclíkareň sťažovať naozaj nemôže. „Občas nevieme, kde nám hlava stojí. Zásobujeme vybrané predajne na západnom Slovensku, ktoré predávajú slovenské ručne robené výrobky,“ hovorí majiteľ.

Výrobu chýrneho čatajského praclíka si chcel Juraj Bagi dať patentovať, nebolo to však možné.

„Vraj by takýto patent diskriminoval ďalších výrobcov praclíkov na Slovensku. Také praclíky ako u nás sa však dnes nepečú nikde inde, iba tu, v Čataji,“ tvrdí.

Juraj Bagi si chcel dať čatajský praclík patentovať, no neuspel. 11 fotografií v galérii Juraj Bagi si chcel dať čatajský praclík patentovať, no neuspel. Zdroj: Miro Miklas

Piplavá robota

Výroba praclíkov je jednou z mladších čatajských tradícií, datuje sa len do roku 1955. Ani recept nie je úplne pôvodný, priniesla si ho Čatajčanka Irma Šustová zo svadby v Banskej Bystrici, kde také praclíky ochutnala. Napiekla a doniesla ich však svadobčanka z Bánoviec nad Bebravou.

Putovanie receptu až do Čataja bolo teda pomerne zložité. Práve tam však praclíky získali svoju obrovskú popularitu a dnes ich na celom Slovensku i v zahraničí poznajú ako čatajské praclíky.

V obci sa dodnes robia v mnohých domácnostiach. Od roku 2000 ich pečie aj pani Mária Urbanovičová a pomáha jej manžel Viliam.

„Začala som sa tomu venovať, keď som zostala na dôchodku. Učila ma to Sidka Vachanová, jedna zo žien, ktoré ich piekli na svadby. Nie je to nič jednoduché, koľkokrát som si zo začiatku hovorila – chytím to cesto a vyhodím cez okno sviniam,“ hovorí teta Maryška, ako ju všetci volajú, keď jej prsty usilovne prepletajú dlhé pásiky z cesta.

Za tri hodiny zvládnu s manželom urobiť desať plechov, z kuchyne sa však nemôžu ani pohnúť. Cesto vyrobené z múky, mlieka, margarínu a kvasníc sa krája na valčeky a šúľa na doske na tenučké šúľance dlhé asi 30 centimetrov. Z nich potom dvoma šikovnými pohybmi teta Maryška vymodeluje praclík v tvare okuliarov.

Praclíky sa poukladajú na plechy a poriadne sa natrú rozšľahaným žĺtkom. Keď zružovejú, rýchlo sa vytiahnu z trúby a postriekajú tuho vyšľahanými osolenými bielkami zmiešanými s múkou a so soľou.

„Veľa ľudí si myslí, že to chrumkavé na vrchu praclíkov je strúhaný syr, ale nie je to tak,“ objasňuje pani Urbanovičová. A hoci sú podľa nej praclíky „papravá robota“, chutia vraj každému.

„Robila som aj štipľavé, aj s makom, aj so sezamom. Najlepšie sú však tieto pôvodné. A kto nechce, nech nechá tak,“ uzatvára sympatická gazdiná.

Mária Urbanovičová pečie chýrne čatajské praclíky už roky doma v kuchyni. 11 fotografií v galérii Mária Urbanovičová pečie chýrne čatajské praclíky už roky doma v kuchyni. Zdroj: Miro Miklas

Poklady v podkroví

Oveľa staršie bohatstvo Čataja dnes opatrujú bývalá učiteľka Anna Žehnajová a jej dcéra Jana Lantajová.

Spoločne s pracovníkom obecného úradu Romanom Rašom a s podporou vtedajšieho starostu, folkloristu Jozefa Čiča, v roku 2010 vytvorili v podkroví obecného úradu Čatajskú izbu. Zhromaždili v nej kroje evanjelikov i katolíkov, nábytok, textílie, náradie i doplnky.

Pochádzajú zo zbierok folklórnej skupiny, mnohé predmety a odevy im darovali a zapožičali obyvatelia Čataja. Niektoré však doslova zachránili z odpadu.

„Táto sukňa je zo smetiska a tento lajblík mama kedysi vytiahla zo školského zberu handier,“ ukazuje Jana Lantajová na vystavené klenoty. Ich umelecká aj kultúrna hodnota je nevyčísliteľná.

Čataj sa môže pýšiť najmä tradičnou maľbou a výšivkou. Ornamentálne vzory si do obce priniesli práve nemeckí kolonisti, preto sa aj kroje evanjelikov výrazne líšia od krojov katolíkov, kto­ré sú variantom trnavského kroja. Podľa odevu bolo teda poznať vierovyznanie jeho nositeľa.

„Odev čatajských evanjelikov je špecifický svojou farebnosťou a výšivkou, nosil sa len v Čataji a vo Veľkom Grobe,“ ukazuje nám Jana Lantajová jednotlivé kúsky. Sú pestrofarebné a nádherné, až prechádza zrak.

Striebrom a zlatom

Svadobný kroj, ale i slávnostný odev majú na sebe komplikované výšivky. „Vzor sa plnil hodvábnymi niťami a obruboval sa často zlatými a striebornými niťami. Je to jediný kroj na Slovensku, kde sa kovové nite používali,“ ukazuje nám Anna Žehnajová detaily ornamentu.

Vzory ornamentu sa predkresľovali aj na kartón, z ktorého ho zruční muži vysekávali pre vyšívanie na rukávce, čepce a obojky. Výšivka, pod ktorou je kartón, pôsobí veľmi plasticky a celá nádhera akoby vystupuje z odevu.

V Čatajskej izbe sú zhromaždené vzácne kroje, výšivky a náradie z obce. 11 fotografií v galérii V Čatajskej izbe sú zhromaždené vzácne kroje, výšivky a náradie z obce. Zdroj: Miro Miklas

V bohatom Čataji sa vyšívalo dokonca aj na pracovný odev, na plachty, obrusy či uteráky. Vyšívanie prenášali z matiek na dcéry. Čatajské ženy poznali obrubovacie i vyšívacie švíky, krížikovú, plnú i dierkovú výšivku, vyšívali cez kartón aj na tyl s podloženým plátnom a predkreslenou výšivkou.

„Veľkú zásluhu na propagácii čatajského kroja mala niekdajšia riaditeľka základnej školy Mária Bagiová. S kolegyňami viedli krúžky maľovania ornamentov, organizovali výstavy výšiviek. V tom čase sa počas pracovného vyučovania v škole často vyšívalo na ráme,“ hovorí Jana Lantajová.

V Čataji dodnes existuje vyšívací krúžok pod vedením Jarky Bučanovej a Žofie Geričovej, kde sa ženy na spoločných stretnutiach venujú vyšívaniu čatajského vzoru, udržiavaniu a výrobe krojov. Andrea Pokrivňáková zase paličkuje čipkové súčasti krojov.

Ohniská a pisárky

Ornamenty sa však maľovali aj na steny, najmä nad oblúky nad ohniskom, preto sa aj nazývajú ohniská. Základom kompozície, z ktorej sa ornament rozvíja, je črepník a z veľkého tulipána v strede vyrastá rastlinný ornament.

Skladá sa z koliesok, lístkov, buchtičiek, zo slimákov, srdiečok, z ďateliniek, ruží, klinčekov a margarét. Ohniskovú maľbu ohraničovali menšie motívy s tulipánmi, ružami, so srdiečkami a slnečnicami.

„Celý ornament bol farebný, prevládala červená rumelka a bol zvýraznený čiernym kontúrovaním,“ ukazuje Jana Lantajová na zarámovaný obraz na stene.

Keď sa totiž ohniská v dedine prestali stavať, podobné oblúky maľovali na papier a rámovali ich ako obrazy. Vytvoriť čatajský vzor nebolo vôbec jednoduché, ženy používali svoju fantáziu a inšpirovali sa prírodou. Tie, ktoré ho dokázali predkresľovať na papier či maľovať na steny, sa nazývali pisárky.

„Bolo ich málo, v dedine vždy len dve alebo tri. Známe boli Katarína Rášová z Čataja a Katarína Brinzová z Veľkého Grobu,“ vymenúva Jana Lantajová.

Zachované čatajské ohnisko na stene miestnej školy. 11 fotografií v galérii Zachované čatajské ohnisko na stene miestnej školy. Zdroj: Miro Miklas

Maľovali dokonca na dvore vtedajšieho panovníka Franza Jozefa vo Viedni, ich maľby boli vystavené v Paríži, kreslili pre čatajskú expozíciu v SND a ich výtvory si vybral na výzdobu budov aj známy slovenský architekt Dušan Jurkovič.

Hoci remeslo pisárok zaniklo, stále sú ženy, ktoré by si naň trúfli. Jana Lantajová sa usmieva: „Keď pôjdem do dôchodku, chystám sa namaľovať si nejaký ornament na stenu aj ja.“Čatajskí slávici

Hoci v súčasnosti v Čataji nie je folklórny súbor, nezanikol ani čatajský hudobný odkaz. Helena Oborníková, ktorá spieva v Slovenskom filharmonickom zbore, sa do Čataja prisťahovala a dnes učí klavír a spev na tamojšej pobočke ZUŠ.

Deti z čatajskej školy pod jej vedením dosahujú celoslovenské úspechy na rôznych speváckych i hudobných súťažiach.

„Štyrikrát sme získali prvé miesto na vyšších kolách súťaže Slávik Slovenska, najväčší úspech sme však zaznamenali na minulotýždňovej celoslovenskej speváckej súťaži Petra Dvorského v Košiciach, z ktorej naše tri šikovné čatajské deti priniesli dve zlaté a jednu striebornú medailu,“ teší sa Helena Oborníková.

Tí, ktorí majú radšej tvrdšiu muziku, sa tiež môžu realizovať. V Čataji majú totiž aj úspešnú detskú rockovú kapelu Rock Cats, zloženú z jedenásťročných detí, ktorú založil minulý rok učiteľ Pavol Masár.

Med do Kazachstanu

Bratia Kaplánovci z Čataja robia zase svojej obci vo svete dobré meno kvalitným medom svojich včiel.

Pred dvomi rokmi získali na celosvetovej súťaži v Kazachstane zlatú a bronzovú medailu za svoj lipový a agátový med. V stredoeurópskej súťaži o najlepší med Apislavia v Poľsku zase striebornú medailu za slnečnicový med.

„Každý med, ktorý sme dali na nejakú súťaž, sa umiestnil,“ usmieva sa najstarší Lukáš.

Helena Oborníková dosahuje s deťmi spevácke a hudobné úspechy aj v škole mimo mesta. 11 fotografií v galérii Helena Oborníková dosahuje s deťmi spevácke a hudobné úspechy aj v škole mimo mesta. Zdroj: Miro Miklas

Hoci je vyštudovaný „ítečkár“, rovnako ako jeho brat Daniel, venuje sa najmä pestovaniu stromov. Najmladší Marek je ekonóm a všetci traja sa vo voľnom čase starajú o ich včelstvo i malé hospodárstvo.

Doma v záhrade majú Kaplánovci škôlku pre listnaté stromy a sanatórium pre mladé stromčeky, ktoré rástli v nepriaznivom prostredí. Starajú sa dokonca aj o húsenice nášho najväčšieho motýľa okáňa hruškového, ktoré žijú u nich na mandli.

„Kedysi ste v každej brázde po traktore videli aj sto motýľov. Teraz už tieto opeľovače, z ktorých ľudia nemajú priamy úžitok, takmer zmizli. Vytrácajú sa motýle, osamelé včely aj čmeliaky. Práve opeľovače sú však citlivé na znečistenie prostredia. Včela nikdy nevyrobí jedovatý med, to skôr sama zahynie, ale jej produkt je úplne čistý,“ rozpráva Daniel.

K včelárstvu sa bratia Kaplánovci dostali kuriózne, ešte ako školáci chytili v lese roj.

„Včely opustili úľ a zosadli na matku. Nevedeli sme, že nebudú agresívne, lebo nemajú čo brániť, tak sme sa obliekli ako Neil Armstrong. Hodili sme na roj vrece, polovica do neho padla a my sme ušli,“ rozpráva so smiechom Daniel. Večer sa však vrátili, vrece zobrali do ďalšieho vreca a odniesli domov.

Moravský budečák

O včelárstve vtedy nevedeli nič. „V nejakej sovietskej literatúre, čo mali v knižnici, sme sa dočítali, že typický úľ v ČSSR je moravský budečák a donútili sme otca, aby nám ho zmajstroval. Samozrejme, nikto taký nemal a nič sa k nemu nedalo dokúpiť. Máme ho dodnes,“ pokračuje Daniel vo vtipnom rozprávaní.

Kaplánovci sa však postupne vo včelárstve a v stáčaní medu prepracovali medzi slovenskú a svetovú elitu. Juraj sa stará najmä o to, aby včely mali odkiaľ nosiť med. Snaží sa pestovať lipy i agáty a tiež dokáže o svojich pestovateľských experimentoch zaujímavo rozprávať.

„Semienka agátu v prírode čakajú na lesný požiar, ktorý ,ošmahne‘ porasty, aby mohli vyklíčiť. Experimentmi som zistil, že ak zalejem semienka agátu vriacou vodou na tri minúty, zo 100 ich vyjde až 90. Ak to však nespravím, tak možno päť,“ hovorí.

Mladí včelári Kaplánovci dosahujú so svojím medom svetové úspechy. . 11 fotografií v galérii Mladí včelári Kaplánovci dosahujú so svojím medom svetové úspechy. . Zdroj: Miro Miklas

Už roky robí pokusy aj s lipami, ktoré je vraj veľmi ťažké pripraviť na výsadbu.

„Najprv treba nájsť opelené semienka. V Čataji som ich objavil len na dvoch lipách. Striedavo ich treba dávať do tepla a do chladu, do vlhka a do sucha. Mnohé pri tom zhnijú, splesnivejú, je to piplačka na dva roky. Dôležitý je aj dátum, kedy ich zbierate,“ rozpráva Juraj.

Lipy a agáty vysádzajú bratia aj v okolí obce. Agáty ako hustejší porast pre zver a lipy poslúžia pre včely po skončení kvitnutia poľnohospodárskych plodín.

Mladí farmári majú doma aj kozy, sliepky a sú sebestační v pestovaní zeleniny a ovocia.

„Každá potravina by mala mať rodokmeň. Ideálne by bolo, keby si ľudia navzájom vymieňali prebytky z dvora. Ak my nemôžeme napríklad pestovať obilie, tak ho za niečo so susedmi vymeníme. A vieme, že to pochádza z Čataja.“


Anketa

Helena Privitzerová (77)

Po odchode do dôchodku mám viac času angažovať sa v tunajšej Jednote dôchodcov. Chodíme na výlety, do divadla, stretávame sa vo vyšívacom krúžku a máme dokonca debatné kluby. Pracujem aj v tunajšom evanjelickom zbore. Je skvelé, že v Čataji môžu dôchodcovia žiť spoločenským životom, aj to nás udržiava v kondícii.

Mária Demovičová (49)

Žijem tu od narodenia, v Čataji som vyrástla a nemenila by som. Kamióny prekážajú aj mne, bývam na hlavnej ulici. Páči sa mi však, že tu žijeme pokojným, až rodinným spôsobom života, všetci sa navzájom poznáme a pomáhame si.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×