Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Tiché šťastie s rodinou: po transplantácii pečene zachraňovali lekári jej život v boji s meningitídou

12.05.2018 (19/2018) Zuzana Szabová (34) je spokojná mama dvoch dievčatiek a s manželom Radom žijú príjemným rodinným životom. Za ich tichým šťastím je darca pečene.
Tiché šťastie s rodinou: po transplantácii pečene zachraňovali lekári jej život v boji s meningitídou
5 fotografií v galérii
Na Slovensku žije viac než 180 ľudí s transplantovanou pečeňou.
Autor fotografie: Peter Korček

Zuzana sedí s nami na terase s desaťmesačnou Sabínkou na rukách, šesťročná Simonka hrá v záhrade s tatom futbal. O mladej sympatickej rodine by nikto nepovedal, že ich pokojná prítomnosť vychádza z dramatickej minulosti. Zuzana s manželom však vždy pristupovali aj k ťažkým životným skúškam optimisticky.

„Chceli by sme ukázať iným, že aj po transplantácii sa dá žiť bez väčších problémov. Možno tak dáme nádej ľuďom, ktorí čakajú na darcovský orgán a budeme sa môcť takto poďakovať všetkým rodinám, ktoré sa rozhodli pomôcť,“ hovorí manžel Rado.

O téme Zuzaninej choroby sa v ich domácnosti bežne nehovorí. Nie je totiž dôvod.

„Často si na to nespomeniem aj celé mesiace. Iba vtedy, keď sa blíži kontrola. Všetky výsledky sú zatiaľ našťastie v poriadku,“usmieva sa Zuzka.

Pred materskou dovolenkou pracovala na plný úväzok a hoci berie potrebné lieky na potláčanie imunity, ktoré potrebuje po transplantácii doživotne, stará sa o dve deti, žije aktívne a bez vážnych obmedzení.

Telo zaútočilo

Zuzana počas nášho rozhovoru opakovane tvrdí, že mala viackrát šťastie v nešťastí. Síce vážne ochorela už v osemnástich rokoch, keď však potrebovala novú pečeň, darca sa našiel takmer okamžite, do troch mesiacov.

Szabovci identitu darcu nepoznajú, sú mu však vďační. 5 fotografií v galérii Szabovci identitu darcu nepoznajú, sú mu však vďační. Zdroj: Peter Korček

„Dodnes neviem, či to bol muž, alebo žena. Neviem ani, koľko mal rokov, no budem mu vždy vďačná. Ani vtedy, keď mi zlyhávala pečeň, som však svoju situáciu nevnímala tragicky. Neuvedomovala som si, čo mi hrozí.

Transplantáciu robili v Brne a tam mi lekári prvýkrát na rovinu povedali, že buď transplantácia, alebo zomriem. Ja som sa totiž tvárila tak, že si to možno ešte rozmyslím,“ usmieva sa dnes nad svojím uvažovaním krátko po dvadsiatke.

„Keď som mala osemnásť rokov, začala som zrazu veľmi priberať do brucha a bývala som nesmierne unavená. Potom som šla s kamarátmi na dovolenku do Francúzska, a keď sme sa vrátili, zrazu som ožltla. Lekári si sprvu mysleli, že mám žltačku, potom však na sone zistili, že mám nepriechodnú žilu vedúcu do pečene. Po testoch mi diagnostikovali autoimunitnú hepatitídu,“ konštatuje Zuzana.

Chorobu mohol naštartovať bežný vírus, telo zaútočilo proti vlastným pečeňovým bunkám a nemilosrdne ich ničilo. Zuzana sa dostala do starostlivosti významného slovenského hepatológa profesora MUDr. Štefana Hrušovského.

„Tri roky som užívala lieky, potom mi však pán profesor oznámil, že už potrebujem transplantáciu,“ spomína.

Na transplantačnom pracovisku v Brne sa prvý raz stretla s inými ľuďmi, ktorí čakali na nový orgán od darcu.

„Veľmi rýchlo po zákroku sa mi polepšilo, pečeň začala okamžite pracovať,“ spomína. Po mesiaci sa vrátila domov a jej život sa postupne dostal do normálnych koľají. Po roku od transplantácie sa jej ozval súčasný manžel.

Nebol to problém

Zuzana sa pri spomienke na stretnutie s Radom smeje: „Stretli sme sa na diskotéke a vymenili si kontakty. Ozval sa, ja som však vtedy už vedela, že ma čaká transplantácia a nechcela som nič riešiť.

Asi rok po návrate z nemocnice sme sa však znovu niekde videli a napísal mi opäť. Tentoraz som sa s ním stretla, hoci som si už ani poriadne nepamätala, ako vyzerá. Hovorila som si – preboha, ešte nasadnem do auta k niekomu inému!“

Zuzka na Radovo pozvanie na rande sprvu nereagovala, čakala ju transplantácia. 5 fotografií v galérii Zuzka na Radovo pozvanie na rande sprvu nereagovala, čakala ju transplantácia. Zdroj: Archív Z. S.

O transplantácii pečene, ktorú mala za sebou, mu povedala až po dlhšom čase. Rado to však nepovažoval za problém: „Bral som to tak, že transplantáciu jej urobili, takže už je všetko v poriadku. Neuvažoval som nad tým, ako by to mohlo ovplyvniť náš spoločný život.“

V roku 2005 sa Szabovci zobrali, o sedem rokov neskôr sa im narodila Simonka. Dlhé čakanie na dieťa nebolo ľahké. Zuzana napokon tehotenstvo šťastne zvládla aj s imunosupresívami. Keď mala Simonka tri roky, jej mama sa opäť ocitla kúsok od smrti. Dostala meningitídu.

Vezmem ju domov

Vážna meningokoková infekcia ju mohla zabiť, do nemocnice totiž podľa lekárov Szabovci dorazili o päť minút dvanásť.

„Asi preto, lebo mňa len tak ľahko niečo nezloží. Bola som asi dva týždne prechladnutá, no neprikladala som tomu význam. Potom sme boli so Simonkou na oslavách MDD v Bratislave a tam som to zrejme chytila,“ uvažuje Zuzana.

Ešte dva, tri dni sa cítila zle a už chcela ísť k lekárovi. „Na ďalší deň som však nedokázala vstať z postele a v nemocnici som už nevnímala,“ hovorí.

Diagnostikovali jej meningokokovú sepsu. „Oznámil mi to primár, tak mu hovorím – dobre, niečo jej na to dajte a vezmem ju domov. Pozeral na mňa ako na blázna,“ spomína Rado.

Lekár trval na tom, že jeho manželka musí zostať v nemocnici. „A ja na to, fajn, tak nech si tu teda poleží a zajtra po ňu prídem,“ rozpráva Rado dnes už s trochou čierneho humoru.

Stále si totiž neuvedomoval, že jeho žena bojuje o život.

„Vtedy však už doktor stratil trpezlivosť a rovno mi oznámil, že moju ženu okamžite berú na jisku a pokúsia sa ju zachrániť. A budú dúfať, že nie je neskoro,“ hovorí Rado o chvíľach, keď si uvedomil, že Zuzana nemusí ochorenie zvládnuť.

Simonka bola dlhoočakávané a vytúžené dieťa. 5 fotografií v galérii Simonka bola dlhoočakávané a vytúžené dieťa. Zdroj: Peter Korček

Neberte ich do neba

Zuzka meningitídu našťastie „rozchodila“ a po takmer troch týždňoch v nemocnici sa vrátila domov. Za vážnou infekciou bola zrejme aj oslabená imunita pre imunosupresíva. Po ďalších dvoch rokoch sa jej opäť podarilo otehotnieť a rodina Szabovcov sa rozrástla o usmievavú Sabinku.

Zuzana dnes žije úplne obyčajný život mamy na materskej dovolenke. Teší sa z chvíľ, ktoré môže tráviť so svojou rodinou. Szabovci sa nezaoberajú tým, čo bude.

„Pečeňové testy sú zatiaľ vždy v norme, pečeň pracuje tak, ako má. Nerozmýšľam nad tým, koľko to takto ešte vydrží a akú má darovaný orgán životnosť. Či to bude dvadsať rokov, viac alebo menej. Ja verím, že to vždy nejako pozliepame, zvládneme a dotiahneme to spolu do slušného veku. Tak, aby som videla vnúčatá,“ usmieva sa Zuzka.

Teraz ich o pár mesiacov čakajú Sabinkine prvé kroky a od septembra Simonkina prvá trieda. Zuzka si užíva to, čo nazýva svojím šťastím v nešťastí.

Hoci na Slovensku nie je zákonnou povinnosťou lekárov pýtať sa rodiny, či súhlasí s darovaním orgánov ich príbuzného, ktorý zomrel, zdravotníci to vždy robia a názor rodiny rešpektujú.

Našťastie, stále sú ľudia, ktorí sa vzoprú tragédii a dajú jej zmysel. Napriek žiaľu nad stratou blízkeho sa stotožnia s tým, čo o darovaní orgánov povedal pápež Ján Pavol II.: „Neberte si svoje orgány do neba. Nebo vie, že ich potrebujeme tu.“

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×