Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Martin Dejdar: Vďaka sociálnym sieťam sa cítia mnohí ako osobnosti, hoci v živote nič nedokázali

04.04.2018 (13/2018) „Tým, že sa svet ,scelebritizoval‘, mnohí ľudia majú pocit, že aj oni sú osobnosti, hoci v živote nič nedokázali,“ hovorí herec Martin Dejdar (53), ktorý sa aktuálne objavuje v markizáckom seriáli Kuchyňa.
Martin Dejdar: Vďaka sociálnym sieťam sa cítia mnohí ako osobnosti, hoci v živote nič nedokázali
7 fotografií v galérii
Jeho hlas sa neodmysliteľne spája s kreslenou postavičkou Barta Simpsona.
Autor fotografie: Herminapress

Prvá časť seriálu mi trošku pripomínala rozprávku Ratatouille. Bol to zámer?

Niekto mi to už spomínal, že moja postava pripomína toho bláznivého šéfa reštaurácie z rozprávky, ale nie je ňou inšpirovaná.

Hráte šéfkuchára, napriek tomu v reálnom živote nevaríte.

Nie, nevarím. Ale to, že nevarím, ešte neznamená, že to neviem. Nehovorím, že som schopný uvariť čokoľvek, ale keď si to vyžadujú okolnosti, nemám s tým problém. Druhá vec je, že okolo mňa nevzniká potreba variť. Doma to nehrozí, okrem toho mi príde, že teraz je to nejaká móda. Všetci zrazu varia, tak ja práve preto nevarím (smiech).

Myslím, že na Slovensku je to úplne prvý seriál, v ktorom sa tvorcovia venujú aj samotnej príprave jedál. Niektoré zábery vyvolávajú nutkavú potrebu jesť.

Samozrejme, to je prirodzené. Jedlo bolo naozaj nádherne pripravené. Vojto Artz, ktorý počas natáčania na všetko dohliadal, je špička v kulinárskom umení. So svojimi asistentmi celý deň pripravovali všelijaké špeciality. My sme sa tam mali veľmi dobre, pretože sme to potom museli zjesť (smiech).

Vaša postava je dosť často pod parou, aký máte vzťah k alkoholu?

Nie som abstinent (smiech), ale myslím, že nie som ani alkoholik, aj keď podľa niektorých kritérií sme vlastne alkoholici všetci. Mám rád pivo, ale mám to pod kontrolou. V tomto smere nie som extrémista (smiech).

Ako sa vám spolupracovalo so slovenskými hercami Gabikou Marcinkovou, Samom Spišákom, Čekym?

Za mňa môžem povedať, že súhra medzi nami bola veľmi rýchla. Okamžite sme si sadli, nevznikol tam žiaden konflikt, žiaden rušivý element. Pracovalo sa nám veľmi dobre. A čo sa Mariána Čekovského týka, tak musím povedať, že dovtedy som vôbec nevedel, že taký človek existuje (smiech). Od prvej chvíle som však vedel, že toto je niečo fenomenálne. On je naozaj úžasný chlapík, ktorý ma celý čas bavil.

Zaujímavé spojenie vás dvoch. Obaja totiž pôsobíte ako energické tornáda.

Áno, je to tak, ale pri práci mám ja radšej pokoj. Chcem sa sústrediť. Marián, ktorý nie je povolaním herec, bol počas celého nakrúcania stále rovnaký. Energický, spontánny, ako v civile, tak aj na pľaci. V jednom kuse chrlil fóry, stále hral na nejaký hudobný nástroj, niečo spieval.

Je to veľmi pozitívny človek, ktorý vniesol do nakrúcania dobrú energiu. My sme si v podstate rozumeli hneď od prvej chvíle, akoby sme sa poznali niekoľko rokov, ale videli sme sa po prvý raz.

Herec na Slovensku tri mesiace nakrúcal seriál z kulinárskeho prostredia. 7 fotografií v galérii Herec na Slovensku tri mesiace nakrúcal seriál z kulinárskeho prostredia. Zdroj: Herminapress

Už vyše dvadsať rokov je s vami spätý seriál Simpsonovci. Nelezie vám po toľkých rokoch ešte na nervy?

Nie, vôbec nie, dokonca o pár dní by sme mali začať nakrúcať nové diely. Na začiatku sa tam vytvorilo až také rodinné prostredie. Práca v porovnaní s dneškom trvala omnoho dlhšie. Keď dnes urobíte chybu, tak sa to opraví a ide sa ďalej, ale keď sme naraz dabovali štyria a niekto urobil chybu, čas trval štvornásobne dlhšie. Bola to však obrovská zábava a množstvo žartu.

Vďaka technológii je dabing taký rýchly, že to, čo sme kedysi robili desať dní, robíme teraz dve hodiny. Je to vďaka tomu, že vám vytočia vaše sekvencie, ktoré nadabujete. Žiaľ, dnes sa už s nikým v štúdiu nestretávam. Ani neviem, kto namiesto nebohej Helenky Štáchovej dabuje Lisu.

Technický pokrok dabingu pomohol, lebo práca je rýchlejšia, ale je to menej osobné. Ďalšia vec je, že sa už postupne rozpadávame. Nedávnom nám tiež zomrel pôvodný Homer Simpson – Vlastík Bedrna. Seriál sa vyrába 26 rokov a zo štyroch hlavných postáv sme ostali už iba dvaja.

Začiatkom roka mal premiéru film Dukátová skála, v ktorom účinkovala aj vaša dcéra Sára (13). Rozhodla sa ísť vo vašich šľapajach?

Nie, nejde v mojich šľapajach. Zahrala si vo filme, ale nemalo to ten vývoj, že by sa rozhodla stať herečkou. Veľmi si to užila, páčilo sa jej to, ale nebolo to také, že by v hereckej dráhe chcela pokračovať.

Možno to ešte len príde. Ako sa k tomu postavíte?

Nebudem jej brániť, to určite nie, ale budem sa jej snažiť poradiť. Myslím, že som schopný rozpoznať, či na to bude mať talent, alebo nie. Pokiaľ by ten talent nemala, tak jej budem musieť vysvetliť, aby to nerobila, lebo inak bude celý život nešťastná.

Film je totiž úplne iná kategória. Tam môžu skutočne hrať aj neherci, čo tie deti, ktoré v ňom účinkovali, boli. V tomto smere je film milosrdnejší, pretože sa s ním dá ďalej pracovať. Niečo iné je vyjsť na javisko a odohrať svoju rolu. Všetko, čo nejde naživo, sa dá vystrihnúť, predabovať a potom je výsledok iný. Aby však človek dokázal, že naozaj vie hrať, chce ešte niečo viac.

U nás je hercom často v seriáloch vyčítané, že hrajú divadelným spôsobom a mali by hrať civilnejšie. Aký je váš názor?

Myslím si úplný opak, a síce, že sa hrá málo. A hrať civilne? Čo to znamená? Hrať civilne neexistuje. Buď sa hrá, alebo sa nehrá. Predstavte si Jacka Nicholsona a povedzte mu, aby hral civilne. Veď to predsa nejde. Ten človek má v priebehu sekundy dvadsať grimás v tvári a prekáža to? Myslím, že nie.

Keď sa pozriete na ľudí zo svojho okolia, všetci používajú výrazové prostriedky, len u nás aj na Slovensku majú režiséri pocit, že dobré hranie je to, keď vlastne nehráte. To je podľa mňa obrovská hlúposť, úplný nezmysel. Potom sú všetci herci na obrazovkách úplne rovnakí, pričom v skutočnom živote sme každý iní.

V Čechách ste hrali postavu Ozzáka, ktorá sa vďaka seriálu Comeback stala legendárna. Pripravujete pokračovanie?

Tento seriál bol najskôr taký zapadnutý, nikto mu neveril. Natočili sme ho, ale nevedelo sa, či to televízia vôbec odvysiela. Dali tomu šancu a zrazu nastal boom. Teraz to beží dookola. Vysiela sa už asi ôsma repríza. Všetci to už videli, ale stále to pozerá okolo milióna ľudí, čo je neuveriteľné. Ale pokračovanie nebude.

Tým, že do televízií chodia noví riaditelia a väčšinou sú to cudzinci, ktorí nerozumejú, o čo v tom seriáli ide. Rozumiem tomu, pretože nepoznajú náš jazyk a nechápu našu mentalitu, ale práve preto nemôžu rozumieť tomu, prečo Ozzák funguje na ľudí, prečo tam fungujú narážky na rôzne veci. Bolo pripravené pokračovanie, ale padlo to. Je to škoda. Aj pre nás, aj pre divákov.

Minulý rok vám vykradli auto a vzali vzácne hokejové dresy. Dosť sa o tom písalo, ale neviem, ako to dopadlo. Vrátili sa vám?

Aj napriek tomu, že nie som priaznivec sociálnych sietí, práve vďaka nim sa mi ich podarilo nájsť. Nahral som krátke video o tom, čo sa mi stalo a o pár týždňov sa mi ohlásili. Stalo sa to krátko pred MS v hokeji, kde som sa bol pozrieť aj s kamarátmi.

Facebook mám z pracovných dôvodov, priznám sa, že tam poskytujem nejaké svoje vyjadrenia, no v živote som ho nevidel. Ani neviem, ako sa mám do facebooku prihlásiť. Mám kamaráta, ktorý sa o to stará, ja mu dodávam len materiál (smiech).

Z dcéry Sáry bude možno herečka. Syn Matěj je hokejista. 7 fotografií v galérii Z dcéry Sáry bude možno herečka. Syn Matěj je hokejista. Zdroj: Herminapress

Išli sme teda na zápas a stretli nejakých Slovákov. Tí sa ma hneď pýtali, čo dresy? Mal som oblečenú iba v bundu a hovorím im, že som si dres zabudol doma. Myslel som si, že sa ma pýtajú, prečo som neprišiel na zápas v českom drese. Oni sa však pýtali na moje stratené dresy.

Ostal som prekvapený, ako o tom vedia, na čo mi odpovedali, že predsa videli môj facebook. Neskôr som zistil, že to video videlo milión ľudí v priebehu pár dní. Bol som z toho v šoku, ale prinieslo to osoh, lebo už o pár týždňov som sa k tým dresom dostal.

Čo vám na sociálnych sieťach prekáža?

Myslím, že čas by sa mal využívať aj iným spôsobom. Zvolať napríklad cez sociálne siete nejaké zhromaždenie pre dobrú vec, tak ako sa to teraz deje aj u vás na Slovensku, to je skvelé. No na druhej strane mi sociálne siete symbolizujú, že ľudia, ktorí túžili byť celý život slávni a závidia rôznym osobnostiam – akože celebritám popularitu –, tak zrazu im to facebook či instagram umožnili.

Začali sa preteky v tom, kto má viac priateľov, koho sleduje viac ľudí a nastala zvláštna vec – začali byť slávni a populárni ľudia takí, ktorí si to z môjho pohľadu vôbec nezaslúžia.

Prečo pol milióna ľudí sleduje niekoho, kto sa prežiera, sedí doma pri počítači a priberá? Alebo niekto rozbalí nákup, alebo nejaký balíček a stotisíc ľudí sa na to pozerá? Veď to je neuveriteľné. A už len samotné slovo, že ma niekto sleduje, vo mne vyvoláva takú hrôzu, že si to ani neviete predstaviť (smiech).

Nie som proti sociálnym sieťam. Asi to tak má byť, je to obraz dnešnej doby, ale všetkého s mierou. U mladých ľudí a detí to je strašný problém. Keď okolo seba vidím deti s telefónmi v ruke, nemôžem si pomôcť, ale prospešnejšie by určite bolo, keby behali niekde vonku. Možno som už starý a pozerám sa na to s odstupom. Ale práve preto je dobré nabádať mladých, aby si uvedomili, o čo sa tým pripravujú.

Syn Matěj je dospelý. Dcére teda mobil zakazujete?

Nie je dobré od toho deti úplne izolovať. Sú extrémne prípady, aj ja osobne mám niekoľko známych, ktorí doma nemajú ani televízor a deti k týmto technológiám nemajú prístup, ale z môjho pohľadu to nie je úplne správne. Neodsudzujem to, samozrejme. Myslím si však, že úlohou rodiča je naučiť deti s mobilom a so sociálnymi sieťami rozumne zaobchádzať a vytvárať im iné činnosti.

Moje deti nikdy nesedeli pred televízorom a nehrali hry, lebo mali množstvo aktivít. Keď sme boli na horách, tak som zakázal deťom aj dospelým mať mobily pri stole. Budeme raňajkovať pohromade, večerať pohromade, ale bez telefónu.

Pre rodičov je samozrejmé strčiť deťom do ruky telefón a mať od nich pokoj, čo si budeme hovoriť. U nás to však neplatí. Podľa mňa je to jednoduché, stačí to len začať aplikovať. Ja dokážem telefón vypnúť aj na celý deň a neprekáža mi to. Napríklad vtedy, keď pracujem.

Stalo sa, že som počas skúšania muzikálu musel prísť po štvrtej skúške za režisérom a povedať mu, že buď odídem, alebo vyhlási, že mobily nepatria na javisko, že majú ostať v šatni. Keď totiž máte na javisku kolegov a všetci držia v ruke mobil, ako potom môžeme niečo vytvárať, keď nikto nemá sústredenú pozornosť? Stačí si ho skrátka vypnúť a povedať nie.

Podľa nejakej štúdie je dokázané, že človek sa na mobil, bez toho, aby zvonil, vibroval, pípal, pozrie priemerne každých sedem minút...

To verím. Myslím, že mobil v človeku vyvoláva frustráciu, že mu niečo uteká. Takto napríklad čistím žalúdky aj kamarátom na hokeji. Vraciame sa z ľadu a polovica chalanov hneď uteká k mobilu, akoby im niečo za ten čas uniklo.

Spomenuli ste hokej, ten je vašou vášňou. Ako sa darí vášmu tímu, v ktorom pôsobíte ako kapitán?

HC Olympu Praha sa darí dobre. Je to skvelý charitatívny projekt. Teraz by sme mali hrať dokonca aj na Slovensku. Je to úžasné, lebo spájame príjemné s užitočným. Človek pohyb potrebuje a my to berieme vážne. Stretávame sa každý týždeň naozaj poctivo, trénujeme, a potom vyrážame na rôzne charitatívne exhibície. Ide o spojenie zábavy a pomoci tam, kde to ľudia potrebujú. Čo viac k tomu dodať?

Veľa sa u vás písalo o vašom synovi a pokračovaní jeho hokejovej kariéry. Ako to s ním aktuálne vyzerá?

Uvidíme. On je už dospelý, aktuálne sa rozhoduje, či bude v hokeji pokračovať, alebo to ukončí. Je to, samozrejme, na ňom a na okolnostiach, ktoré sa okolo takéhoto športu točia.

Martin je kapitánom charitatívneho hokejového tímu. 7 fotografií v galérii Martin je kapitánom charitatívneho hokejového tímu. Zdroj: Herminapress

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×