Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Ivan Romančík: Od susedy som si pýtal chlieb, aby som zvládol hrať, no na komunistov som nezanevrel

03.03.2018 (9/2018) Bez výčitiek a odpustenia. Taký bol vzťah Ivana Romančíka (67) so slávnym otcom.
Ivan Romančík: Od susedy som si pýtal chlieb, aby som zvládol hrať, no na komunistov som nezanevrel
8 fotografií v galérii
Za mlada hral zvodcov žien a hrdých rebelov, dnes je láskavý starý otec.
Autor fotografie: TV Joj

Keď bol mladý, pre mužný zjav stvárňoval pred kamerou zvodcov žien, ľahtikára a hrdé nespútané typy, ktoré vďaka svojmu šarmu plávali životom s ľahkosťou. Realita však bola na hony vzdialená filmovému svetu.

Ivan Romančík mal v tom čase za sebou vysokú školu života, v ktorej bolo pokory a ponižovania nadostač. Nepomohol mu ani slávny otec Elo Romančík († 89) klopaním na správne dvere. A práve o ich vzájomnom vzťahu sa rozprávame v hercovej obľúbenej kaviarni.

Celý vlaňajší rok sa totiž niesol v spomínaní na prvú slovenskú televíznu inscenáciu Dovidenia, Lucienne! Práve v nej účinkoval v roku 1957 velikán nášho hereckého neba Elo Romančík.

Okrem toho si kultúrna verejnosť nedávno pripomenula jeho nedožité 95. narodeniny. Hrával veľké postavy s humánnym posolstvom. V mladosti však herectvo uprednostnil pred rodinnými povinnosťami.

Jeho syn napriek tomu hovorí: „Nebolo mu čo odpúšťať. Otec mal z času na čas aj výčitky, čo sa stalo vtedy v Martine, že nás opustil, ale ja som mu vždy povedal: ,Otec, čo bolo, bolo. Nechajme to, život ide ďalej.‘ Keď som už býval aj s rodinou v Bratislave, takmer každý deň bol u nás.“

„Sympaťák“ nielen v práci

Ivan Romančík dnes stvárňuje hlavne milujúcich a charizmatických otcov a starých otcov. Okrem dabingu a slovenskej tvorby ho z času na čas vyhľadá aj česká kamera, účinkoval vo filme Místa (2016), Přání k mání (2017) či v seriáli Doktor Martin (2015). Aktuálne je chápavým a vrúcnym starým rodičom v seriáli Vlci.

Svet pred kamerou je iba ilúzia, byť na pľaci láskavým, to je pre hercov v prvom rade práca. Ivan Romančík je však veľká výnimka. Medzi novinármi má povesť veľkého „sympaťáka“, ktorý nemusí po slušné správanie cestovať ďaleko. Rozhovor s ním, to je koncert humoru a pútavého rozprávania.

Elo Romančík účinkoval v prvej televíznej inscenácii. 8 fotografií v galérii Elo Romančík účinkoval v prvej televíznej inscenácii. Zdroj: RTVS

„Keď som účinkoval v seriáli Divoké kone, Leopoldovi Haverlovi som hovoril: ,Závidím ti, že si zlý. Pozeráš sa na svet sarkasticky, všetko máš vyriešené a ja ako ten dobrý musím riešiť práve vzťahové veci.‘

Stretávali sme sa v kaviarni pri dome, kde bývam, aby sme si spolu prešli texty. Trafikantka mu nechcela predať cigarety, pretože mi v tom seriáli ubližoval, až som jej vysvetlil, že to len hrá a hrá to výborne, tak mu nakoniec tie cigarety predala. Dnes ma zase táto pani úprimne ľutuje, že ma v seriáli Vlci ovalili polenom po hlave.“

Práve pri práci svojím humorom odľahčuje neraz stresovú situáciu. Nakrúcanie seriálov musí mať svoje tempo, ktoré nesmie nik narušiť, ani herci nedajbože habkaním vo svojich textoch.

„Taký je herecký chlieb. Teraz napríklad nakrúcame letné obrazy a hoci je zima, oblečení sme len v košeliach. No keď sa nakrúcali filmy o partizánoch, to mrzli aj kamery. Nie je to nič výnimočné. Veď Leonardo DiCaprio vo filme Revenant Zmŕtvychvstanie, za ktorý získal Oscara, naozaj plával v rieke, keď bolo neuveriteľných mínus dvadsať stupňov!

Vlci sa síce nakrúcajú novou technológiou, zábery sú viac filmovejšie, presvieti sa každý obraz a interiérové scény nakrúcame v reáli, určitá rýchlosť však musí byť dodržaná.“

Vulgárna básnička

Práve zmysel pre humor ho posunul do hereckého sveta. Na gymnáziu si ako triedny zabávač podal prihlášku na vysokú školu múzických umení bez toho, aby nad ním držal ochrannú ruku slávny otec. Dokonca ani nemal bohaté skúsenosti z verejných vystúpení.

„Herectvo nie je o tom, že dostanete scenár, to je len libreto. Herec musí mať niečo odžité, aby bol dobrý. Učím na konzervatóriu, a keď sa konajú prijímacie pohovory sediac v komisii okamžite viem, kto sa na toto povolanie hodí. Stačí mi, ako to dieťa vojde do dverí a pozdraví, už ho viem odhadnúť.

Nezaujímajú ma nalíčené suverénky. Oveľa zaujímavejšie sú skromne pôsobiace deti, ktoré musia doma pomáhať, pretože v rodine nie je peňazí nazvyš. Žiakom vždy hovorím – tu vpredu máte zips a mňa zaujíma, čo je za ním, aké máte srdiečko.“

Nezlomný až arogantný Vinco mu otvoril cestu k filmu. 8 fotografií v galérii Nezlomný až arogantný Vinco mu otvoril cestu k filmu. Zdroj: Archív

Možno aj Ivana Romančíka vycibrili v hereckom majstrovstve náročné životné serpentíny. A detstvo? Narodil sa v Martine, keď mal dva roky a jeho sestra Helena tri, otec opustil rodinu kvôli inej žene a odišiel za sľubnou kariérou do Bratislavy. Mama, ktorá bola tiež herečka, sa z toho ťažko spamätávala, utrpela úraz, deti vychovávali hlavne starí rodičia.

„Mali krčmu, no tú im zoštátnili, aspoň ich tam vzadu nechali bývať. Stará mama bola božia stvora, hoci bola vážne chorá, riadila celú domácnosť, za pár korún dokázala navariť obed pre početnú rodinu.

Starý otec bol poriadny figliar, stále si robili napriek so susedom. Ten choval holuby a starý otec mi raz nakázal, aby som vyliezol pod strechu, kde mali svoj domov, a nalial im do zobu rum. Keď potom pripité balansovali vo vzduchu, smiali sme sa do popuku.

Otec k nám chodieval veľmi zriedka, keďže bol veľmi vyťažený. Cez prázdniny nás však brával k starej mame z jeho strany do Podturne aj so synom z druhého manželstva Jurajom.

V dedine ma miestne cigánky pod mostom naučili básničku plnú vulgarizmov. Môj otec raz vytiahol magnetofón, aby sme všetci traja niečo zarecitovali alebo zaspievali. Sestra a Juraj vzorne spustili budovateľskú poéziu, ktorú sa naučili v škole, ja som mal naporúdzi tú od cigánok. Zdesený otec od zúfalstva trhal magnetofónovú pásku. Dalo sa to aj vymazať,“ dodáva s úsmevom.

Otec mu nevedel pomôcť

Jeho neškodné pestvá však nabrali fatálny rozmer, keď ako tretiak na vysokej škole v snahe ukázať sa pred dievčaťom zvesil zo stĺpa červenú zástavu. Že to bolo pred budovou vlády, ani netušil.

Nasledovalo vylúčenie zo školy, niekoľkomesačné väzenie. Vyzeralo to tak, že divadelnú kariéru môže nadobro pochovať. Pomôcť mu nevedel ani otec, pretože komunisti sa rozhodli, že z neho urobia exemplárny prípad.

„Po väzení sa mi mnohí obrátili chrbtom. Bola normalizácia a ja som bol predsa pre spoločnosť ,nebezpečný‘. Našli sa však aj dobrí ľudia, či už Julko Satinský, alebo Ivan Mistrík. Prišli za mnou, či niečo nepotrebujem. Dali by mi poslednú košeľu. S láskou na nich spomínam.

Pre charizmu a zmysel pre humor mu dávajú kladné postavy. 8 fotografií v galérii Pre charizmu a zmysel pre humor mu dávajú kladné postavy. Zdroj: TV Joj

Rok som robil poštára. Potom som dostal ponuku z divadla v Martine, no pod podmienkou, že musím mať povolenie z ministerstva kultúry. Nakoniec som predsa len po všetkých štrapáciách nastúpil do divadla, v ktorom zhodou okolností začínal aj môj otec. Od začiatku som dostával krásne postavy, mal som skvelých kolegov, boli sme ako jedna rodina.

Tam som sa spoznal s mojou manželkou Olinkou Solárovou, výbornou herečkou, no hlavne skvelou matkou našich detí. Na chvíľu sa vrátim v čase. Súdruhom nestačilo, že som bol vo väzení. Po dvoch rokoch účinkovania v divadle som dostal povolávací rozkaz na vojnu k PTP, to len na okraj. “

Režisér sa zaťal

„Za mojich mladých čias sa dosť filmovalo, robili sa televízne inscenácie, len mňa akosi obchádzali. Nevedel som prečo. Až raz prišla filmová ponuka z Prahy. Prišiel som na Barrandov, režisér František Vláčil ma chcel obsadiť, obliekli ma do kostýmu, nalíčili ma, keď zrazu prišiel fax z Bratislavy, že ja nemôžem filmovať.

Tak som sa odlíčil a vrátil do Martina. Až vtedy som prišiel na to, že mám vlastne tichý dištanc, že môžem účinkovať len v divadle. Ako nedoštudovaný herec som mal elévsky plat, bol som na tom biedne, býval som aj hladný.

Keď som išiel hrať trojhodinové predstavenie, od susedky som si vypýtal kus chleba, aby som to nejako zvládol. Ale veď sa hovorí – hladný herec, dobrý herec. Zatrpknutý nie som, čo by som z toho mal. Mám však pocit krivdy, že sa mi nepodarilo dostať Sophiu Loren či Ginu Lollobrigidu,“ so smiechom odpovedá na otázku, či necíti horkosť.

Zlom v kariére nastal pre Ivana Romančíka filmom Ako sa Vinco zaťal (1977). Režisér Juraj Lihosit čakal dva roky, kým ho mohol obsadiť, hoci mu súdruhovia núkali iných hercov. Snímka ovenčená množstvom cien mu otvorila cestu do filmového sveta.

Martinčania sliedili

Ani pred kamerou sa nespoliehal na otca. „Vážil som si ho ako herca. Stačí spomenúť prvú televíznu inscenáciu, ktorú vysielali naživo. S Marínou Kráľovičovou mali všetko perfektne naštudované, nesmeli sa pomýliť, inak by mali hanbu pred celým národom.

A museli sa vynájsť, keď im pes od hasičov, ktorí tam mali službu, zožral jedlo, s ktorým mala Marína pohostiť otca. Čo sa týka práce, mali sme profesionálny vzťah, ako kolegovia sme vzájomne navštevovali naše predstavenia. O nejakých hereckých radách či pomoci nemôže byť reč, stvárňovali sme rozličné postavy.“

O Oľge Solárovej hovorí ako o osudovej láske, sú spolu 35 rokov. 8 fotografií v galérii O Oľge Solárovej hovorí ako o osudovej láske, sú spolu 35 rokov. Zdroj: Beta Hriadeľová

Tak ako mnohé deti slávnych rodičov sa však nevyhol porovnávaniu.

„Keď som začal hrať, starí Martinčania sliedili, porovnávali, pozorovali. Prišlo predstavenie Ženba od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, bola to režisérska premiéra Emila Horvátha ml. Mal som trému, veď každý ju má, je to akýsi oneskorený pocit zodpovednosti.

Na začiatku premiéry som sa ako starý mládenec Podkolesin díval spod periny na martinskú smotánku v róbach sediacu v hľadisku a povedal som si: ,Teraz vám ukážem, Boha vášho, ako sa hrá divadlo!‘ A čo sa stalo? Tréma bola zrazu preč.

Hral som Galilea, obrovská postava, otec prišiel na premiéru. Tri minúty pred predstavením som ešte rozprával vtipy. Otec sa ma pýta: ,Ty sa nesústreďuješ?‘ Otec, mám to naskúšané.

Lenže porovnávanie pokračovalo aj neskôr, je to veľká záťaž. Počúval som hlasy – pozrite ako Elo hral v Kladive na čarodejnice, syn sa mu nevyrovná. Iní zase hovorili – ale ako on zase zahral Vinca. Sú to dve postavy, ktoré môžeme dať na váhu, ani jedna nepreváži tú druhú.“

Zaujímavé je, že takmer žiadny režisér otcovi a synovi nedal šancu stretnúť sa pred kamerou. Jeden z mála bol film Šiesta veta (1986) o živote slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy.

Obaja však hrali v rozdielnych scénach. Ivan Romančík stvárnil nespútaného, pôžitkárskeho učiteľa, ktorého sa začínajúca prozaička žijúca v skostnatelom dedinskom prostredí na jednej strane bála, na druhej ho obdivovala, a dokonca bola doňho platonicky zaľúbená.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×