Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Herečka Zuzana Dančiaková o otcovi: Keď vidím jeho trpezlivosť, pochopila som, čo je to pokora

26.02.2018 (8/2018) „Keď ho neopúšťa humor a vie sa smiať napriek všetkému, čo má za sebou, tak je to fajn,“ hovorí o legendárnom umelcovi Stanovi Dančiakovi (75) jeho dcéra, herečka Zuzana Dančiaková (45).
Herečka Zuzana Dančiaková o otcovi: Keď vidím jeho trpezlivosť, pochopila som, čo je to pokora
6 fotografií v galérii
Zuzana Dančiaková
Autor fotografie: Miro Miklas

Ako ste vnímali otca, keď ste boli dieťa? Uvedomovali ste si, že je slávny?

To bolo trošku zvláštne. Boli iné časy a nebol bulvár, takže som si to vôbec neuvedomovala. Až na základnej škole prišlo pár momentov, keď mi to dali pocítiť učiteľky. Inak bol môj otec pre mňa úplne normálny človek. Ľudia ho síce zdravili na ulici, no vtedy sa to robievalo. Každý sa zdravil s každým. Nikdy som to teda nevnímala tak, že je slávny. Naozaj nikdy.

Ako vám to dávali pociťovať učiteľky?

Negatívne. Chodila som na Palackého, to bola v tom čase jedna z najhorších škôl v Bratislave, ktorú navštevovali aj rómske deti. Všetko to však boli a dodnes sú moji kamaráti. Učiteľky boli prísne, ja som si tam prežila dosť veľké peklo.

Po otcovi mám v sebe zakorenený cit pre spravodlivosť, a keď som cítila, že sú tieto učiteľky nespravodlivé voči deťom, bránila som ich. Na škole som sa však stala nežiaduca. V zbore ma preto nazývali Marilyn Monroe. A navyše sme boli bití.

Čo na to vaši rodičia?

Ako som už povedala, boli iné časy, nikomu sme nič nehovorili, nežalovali sme, lebo v princípe sme vedeli, že sme urobili chybu, hoci sme za ňu nemuseli byť tak veľmi potrestaní.

Stalo sa napríklad, že triedna učiteľka mi pred celou triedou dala kľúče, ja som si musela ísť zobrať palicu do kabinetu, vrátila som sa, odovzdala jej palicu, pred celou triedou som sa musela prehnúť cez lavicu a pred spolužiakmi som ňou dostala. Tam však úder ani nebolel, no psychika trpela obrovským ponížením. Bola to bežná prax na škole.

Samozrejme, vo vyšších ročníkoch sme pravidlá porušovali zo zásady. Rodičia to neriešili, lebo to nevedeli. Dozvedeli sa to až v osmičke, keď mi učiteľky odmietli podpísať prihlášku na školu, pretože som údajne nemala záujem o dramatické umenie a nikdy som ho ani nejavila.

Moja prihláška na konzervatórium tak išla bez ich podpisu. A to som od detstva robila v dabingu! Dabing bol totiž to jediné, čo mi otec dovolil robiť.

Herečka trávi s otcom každý deň. Často spomínajú na minulosť a na jeho herecké úlohy. 6 fotografií v galérii Herečka trávi s otcom každý deň. Často spomínajú na minulosť a na jeho herecké úlohy. Zdroj: Archív Z. D.

Prečo?

Otec bol obyčajný človek a chcel, aby som mala obyčajné detstvo. Hrať sa na dvore, rozbiť okno, všetko nám doprial. A dovolil nám dabing, lebo to malo aj výchovný podtón, naučili sme sa s bratom čítať, rozprávať. Brat mal filmovačky povolené, lebo otec mal pocit, že ho to zocelí. O mňa sa bál.

Na jednej strane bol veľmi prísny, na tej druhej aj veľmi láskavý. Nechcel, aby mi to zobralo ilúzie o tejto práci, alebo ma to posunulo do roviny, že by som bola neskôr namyslená.

Akým spôsobom vás vychovával?

Základ bol ten, že či som mala dvadsaťštyri a chodila na vysokú školu, alebo sedemnásť a bola som na strednej, musela som byť o desiatej doma. V tom čase som už hrávala v Astorke a tam predstavenie trvalo aj do trištvrte na desať. Po ňom som sa musela ešte odlíčiť, prezliecť a cez celé SNP bežať, aby som bola o desiatej doma a nesklamala ho.

Čo sa stalo, keď ste prišli neskôr? Bola kázeň?

Kázeň bola (smiech). Môj otec nás nebil. On si ma posadil a spýtal sa, ako som to mohla. Vtedy som si v duchu povedala: „Bože, daj mi radšej facku, nech môžem ísť spať.“ On mi ju nikdy nedal. Vzal si kávu a dvadsať minút sa ma pýtal, ako som to mohla, ďalších dvadsať mi rozprával o tom, že život je ako kreditná karta (vtedy som netušila, čo to je), ktorá keď človek končí život a dá ju do toho bankomatu, tak by mala byť čistá.

Dal mi desať minút na vyjadrenie a potom sa to celé opakovalo a trvalo dobré dve hodiny. Dnes viem, že sa na tom strašne bavil, lebo vedel, že ak nechcem mať tento pohovor pravidelne, tak jeho pravidlá budem dodržiavať (smiech).

Bol veľmi zásadový?

Na tie časy bol veľký demokrat. O všetkom totiž celá rodina rozhodovala spolu. Keď bol vážny problém, sadli sme si mama, otec, brat a ja (najmladší Martin ešte nebol na svete) a riešili sme. Toto mal a stále má rád. Rovnako má rád úprimnosť, priamosť.

Veľakrát som s ním bola v strašných konfliktoch, no vždy chcel, aby som mu povedala svoj názor. Týmto sa mi snažil formovať osobnosť. Učil ma dodržiavať pravidlá, lebo akákoľvek spoločnosť ich má. Vždy si vypočul môj názor a aj keď sa mu nepáčil, nechal ma dohovoriť. Až potom mi oponoval.

V puberte som mala pocit, že ma nemá rád, hoci som vedela, že ma počúva. Ak mal pocit, že nemám správny názor, vždy mi ukázal mantinely alebo opačnú stranu, ktorú ja obhajujem. Takto ma vychovával. Na tie časy to bol prevratný spôsob výchovy.

Takže ste v puberte rebelovali?

Áno, bola som hrozne zlá najmä na mamu, k otcovi som si to nedovolila. Išlo o to, že nás vychovávala mama. Otec mal tieto zásady, robil večerné rozhovory a cez prázdniny mal dva mesiace, kedy sa nám venoval.

No ostatná výchova bola na mame, lebo od rána skúšal v divadle, potom išiel do dabingu, točil, večer mal predstavenie a potom sa ešte musel vrátiť dotočiť inscenáciu v televízii. My sme ho niekedy ani nevideli. Výchovu teda zastrešovala mama. Základné veci nám dal otec.

V Bulharsku. Herec v lete nebral žiadne úlohy, venoval sa deťom. 6 fotografií v galérii V Bulharsku. Herec v lete nebral žiadne úlohy, venoval sa deťom. Zdroj: Archív Z. D.

Vaša mama bola jednou z prvých letušiek v Československu.

Áno, robila v ČSA od osemnástich rokov až do dôchodku. Keď som ešte nebola na svete, môj brat už bol, mama väčšinou lietala po svete, občas bola v Prahe a občas doletela domov. Otec si budoval kariéru. Nemal to ľahké, lebo im zavreli Divadlo na Korze a presunuli ho na Novú scénu, kde nemohol hrať s partiou svojich hereckých kolegov. Bolo to preňho ťažké. Brat býval u babky aj u susedov.

Otec maličkého Stana naučil, že keď ide traktor, aby vykríkol: „Buba letí!“ (otec volá moju mamu Darinku celý život Buba). Stano sa hodil o zem, schoval sa. Raz túto scénku urobil pred mamou. Keď to videla, rozplakala sa a povedala, že už nebude lietať. Takže otec bol veľký demokrat, nikdy jej nezakázal lietať, no svojím spôsobom ju donútil, aby už ostala doma (smiech).

Prečo ste si s mamou nerozumeli?

Mám úžasnú maminu, no puberta je skrátka taká. Milujem adrenalín. Dodnes mám rada rýchlu jazdu a zbožňujem vôňu benzínu. Jazdila som na motorkách a mama chcela mať princeznú. Ona bola nádherná žena, mala dlhé nohy, stále nosila sukničky, šatôčky. Otec hovoril: „Tvoja mama nosí opasky namiesto sukní!“

Chcela, aby som sa maľovala, mňa to nebavilo. Bola som chlapčenský typ a ona sa o mňa bála. Mala pocit, že utekám z domu, rebelujem a ja som zase mala pocit, že keď som na konzervatóriu, hrám v divadle, som zárobkovo činná, mám vlastný rozum, nech mi dôveruje. Ona mi však nedôverovala a dnes sa jej nedivím (smiech).

Brat, ako ste povedali, mal trošku voľnejšiu výchovu.

On veľa čítal, písal. Dokonca má tajnú listovú konverzáciu s Julkom Satinským, čo som mu vždy strašne závidela. Ani otec nevie, čo sa v tých listoch píše. Julo ho svojím spôsobom vychovával k daru pera a písma. Myslím, že Stano je výborný dramaturg a scenárista. Jeho neriešili, o neho sa nebáli. O mňa áno.

Kedy ste si povedali, že chcete byť herečkou?

Presne si to pamätám. Mala som desať rokov, čo bol aj taký ekonomický zlom v našej rodine. Tým, že otec nemohol veľmi hrávať, tak sa nám stávali také situácie, že sme finančne nevyšli. Skrátka my sme neboli tí, ktorí mali nejaké peniaze. Zlom nastal, keď na Novej scéne dostal otec úlohu v predstavení Zákon večnosti po boku svojej hereckej partie, ako boli Paľko Mikulík, Milan Kňažko.

Otec ma občas brával na skúšky a videla som jednu generálku. Hral tam postavu Bulíka a teraz sa mi chce až plakať, lebo si pamätám monológ, pri ktorom zomieral: „Slnko zomrelo, lebo na zemi zomiera viac ľudí od nenávisti ako od lásky, vráťte ľuďom lásku a ja vstanem z mŕtvych.“

To bol moment, keď som zažila katarziu? Neviem, čo to bolo. Tým desaťročným rozumom som sa pozerala na otca ako zomieral a potom podával na klaňačke ľuďom ruku, aby sme si pomáhali. To je predstavenie do dnešnej doby. Ja som sa na to pozerala a povedala si, že toto je niečo také fascinujúce a úžasné, že by som chcela byť herečkou.

Otcovi som to však nikdy nepovedala. Možno teraz, keď tak spomíname, lebo za ním chodievam každý deň a debatujeme, hovorila som mu ten monológ a on nechápe, že ho viem. Vždy, keď si ten monológ poviem, plačem, lebo keď vidím, čo sa dnes deje, ako žijeme, čo tu funguje, vtedy si to poviem a mám slzy v očiach.

Ako to otec prijal?

Bol dlho proti tomu, no rád so mnou viedol debaty o predstaveniach, ktoré som videla. Dodnes viem naspamäť niektoré predstavenia, v ktorých hral. Najhoršie bolo, keď do tých debát vstúpil starší brat, vtedy som bola odsunutá na vedľajšiu koľaj. Stano to vnímal z toho dramaturgického, scenáristického pohľadu a hovoril zaujímavejšie ako ja.

Na otcovi obdivuje trpezlivosť, s ktorou zvláda ťažkú chorobu. 6 fotografií v galérii Na otcovi obdivuje trpezlivosť, s ktorou zvláda ťažkú chorobu. Zdroj: Miro Miklas

Toto bol teda aj ten moment, keď sa vášmu otcovi začalo pracovne viac dariť?

Na základe toho predstavenia dostali herci možnosť urobiť štúdio Novej scény, kde hrali úžasné veci. Bola tam skvelá partia: Julko Satinský, Mariánko Labuda, otec, Zorka Kolínska. Po istom čase mohli pokračovať v tom, čo im bolo upreté. V tomto období začal veľa hrať. Po revolúcii ho opätovne zobrali do SND.

Filmové ponuky skôr odmietal, lebo boli prázdniny. Stále vravel: „Mám dve deti, mám prázdniny. Ony ma desať mesiacov nevidia a dva mesiace ma vidieť budú.“ Chodievali sme s ním na Hodrušu, tam sme mali chalupu aj s mojím krstným otcom a ďalšími jeho kamarátmi. Boli tam samí chlapi a deti, niečo na štýl S tebou mě baví svět, lenže v lete. Potom tam došli maminy, aby nás skontrolovali. Bolo to krásne obdobie.

Môj otec bol a je úplne obyčajný človek. Doprial nám lásku a nik­dy nebol až tak silno kariérne postihnutý, že by deti odložil. Dokonca aj ľuďom sa takto predstavoval: „Ja som Stano Dančiak – obyčajný človek.“ Dnes viem, že to tak naozaj bolo.

Treba tiež povedať, že generácia týchto hercov žila v obrovskom pracovnom tempe. Za toto celú generáciu obdivujem. Ráno skúšali Hamleta, poobede išli do dabingu robiť ruskú rozprávku, potom leteli do štúdia, kde hrali komédiu a večer v divadle zas hrali niečo iné.

Ono to sústredenie sa na postavu bolo vidieť. Dnes to už nie je, čo sa odzrkadľuje aj na tej práci. Otec po takom dni, keď stvárnil štyri až päť postáv, prišiel strašne vyčerpaný domov. S nikým sa nerozprával, lebo ešte dožíval postavu, ktorú hral ráno a ešte ho čakali ďalšie.

Myslím si, že preto celá táto generácia skončila s cukrovkou a inými vážnymi diagnózami. Pamätám si, že otec doma sedel, fajčil, dal si pohár vína, mama nás okrikovala, aby sme ho nerušili, aby si to celé dožil. Až potom si išiel ľahnúť. Myslím, že toto robila celá ich generácia. Všetci.

Kedy vás otec videl prvýkrát hrať a aká bola jeho reakcia?

To je krásna vec. Na konzervatóriu sme mali absolventské predstavenie, robili sme Tanec myší. Od našej režijnej profesorky Marty Gogálovej som dostala postavu baletky, ktorú zrazilo auto, ostala ochrnutá, zanevrela na celý svet, nenávidela ľudí a chodila v Amerike raz začas o barlách do práčovne dať si vyprať bielizeň. Práčovňu vlastnil Talian, ktorý žil v Amerike.

Tam nastal problém, koho obsadiť do úlohy päťdesiatročného Taliana, tak sme sa všetci obliekli a išli poprosiť môjho otca, aby to zahral on. Vtedy aj po prvýkrát stál so mnou na javisku. Na záver predstavenia môjho otca jeden gangster zabil. Keď na javisku zomrel, vtedy som prišla ja a keďže sme boli mladí, išlo o absolventské predstavenie, ukončili sme to optimisticky.

Podala som ruku svojmu otcovi – zomierajúcemu Talianovi –, ktorý tam ležal a krvácal. Bol to krásny moment, pretože som vtedy oživila vlastného otca. Každý, kto to videl, hovoril, že to bolo veľmi silné a že nám to na javisku pristane.

Váš otec je rovnaký patriot – čechoslovakista –, ako bol nebohý Marián Labuda.

Oni boli skvelá dvojica, Marián Labuda s mojím otcom. Otec bol večný optimista a Marián pesimista. Možno práve preto si tak dobre rozumeli. Vedeli viesť úžasné debaty a vytvorili kopec krásnych vecí. Obaja boli patrioti. Keď sa rozdeľovalo Československo, tak otca napádali, že je čechoslovakista, no on sa narodil v Československu, tak čo tu riešime?

Mama sa aj pohrávala s myšlienkou, že emigrujeme. Keď sme pristáli na letisku v Montreale, otec povedal: „Dari, choď, no my s deťmi ostávame na Slovensku.“ Naučil ma milovať Slovensko, lesy, hory, Tatry.

V minulosti ste sa vyjadrili, že meno Dančiaková vám bolo v kariére skôr na príťaž.

Už viackrát som povedala, že meno Dančiak mi dvere nikdy neotvorilo, no paradoxne mi ich nikdy nezavrelo. Mnohí mi hovoria, že to je alibistická odpoveď, no ja som si odskákala aj na vysokej škole rôzne osobné antipatie, konflikty, ktoré niektorí kolegovia mali s mojím otcom. Po skončení školy som automaticky očakávala, že zakotvím na Novej scéne, lenže prišla revolúcia, muzikály, k čomu som nikdy neinklinovala.

Viem tancovať, hrať, no neviem spievať na úrovni muzikálu, preto som sa tam nehrnula a vnútorne som cítila, že je zle. Vtedy som dosť tápala, dorobila som si ešte dva roky konzervatória. Čakala som, že sa to nejako vykryštalizuje. Všetko sa však začalo uberať iným smerom a ja viem, že sú ľudia, ktorí mi v tomto neprajú, tých však neriešim.

Začala som robiť dabingové úpravy, dabovať, točiť Rodinné prípady, v čom som takým priekopníkom. Dostala som možnosť hrať v SND, teraz skúšam v malom Divadle u Zbrojnoša, hrala som epizódnu postavu v Oteckoch a práve som dokončila dabingové úpravy tureckého seriálu Matky a dcéry. Takže som šťastná za ten život, ktorý mám.

Na plese. Otec a dcéra mali a stále majú k sebe veľmi blízko. Okrem rodinného puta ich spája láska k divadlu. 6 fotografií v galérii Na plese. Otec a dcéra mali a stále majú k sebe veľmi blízko. Okrem rodinného puta ich spája láska k divadlu. Zdroj: Archív Z. D.

K dabingu mal blízko aj váš otec. Ľudia si ho doteraz spájajú s Alfom, Derrickom, Jurošíkom.

On má aj ďalšie fantastické kúsky. Teraz prednedávnom vysielali Odviate vetrom v starom dabingu. Robil to otec, Idka Rapaičová, Ľubo Roman. Bolo to na Vianoce a ja som sedela a plakala. Keď sa to skončilo, tak som za tým otcom došla a hovorím mu. „Stani, počúvaj ma, ty si, tuším, vedel dabovať, už keď si mal dvadsať.“ Smial sa na tom, on sa na týchto veciach stále smeje (smiech).

To znamená, že humor ho neopúšťa.

Poviem to takto, nie všetky dni sú zakvitnuté a tým, že žijeme v strednej Európe, tak poznáme aj iné ročné obdobia.

Dostala som od neho pokoru a v každom období svojho života si človek pokoru vysvetľuje inak. Dnes, keď vidím jeho trpezlivosť, tak som pochopila, čo to tá pokora vlastne je. Dúfam, že raz dospejem do tohto štádia, lebo vtedy človek neobviňuje okolitý svet a vníma dokonca aj to, čo my nie sme schopní vnímať očami.

A keď ho neopúšťa humor a vie sa smiať napriek všetkému, čo má za sebou, tak je to fajn. My sme spolu každý deň, veľa sa smejeme. Je to trošku podobné ako v období môjho dospievania, hoci vtedy u nás až tak veselo nebolo, no teraz už na nejakú moju výchovu rodičia dosah nemajú (smiech).

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×