Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Mali byť výkladnou skriňou socialistického života, zostali iba sochy

13.02.2018 (6/2018) Malacky dostali v uplynulých desaťročiach mnohé rany, ktoré zmenili ich vzhľad. Paneláky, obytné domy, sem-tam nejaká staršia stavba. Mali byť výkladnou skriňou socialistického života.
Mali byť výkladnou skriňou socialistického života, zostali iba sochy
22 fotografií v galérii
Typické Malacky. Pomník padlým v 2. svetovej vojne na pozadí panelového domu.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Všetko staré zváľali a stavali nové. Žiaľ, zdá sa, že to robili nedôsledne. Predzvesťou konca starých Malaciek bola najprv železničná trať, ktorá odrezala domy od pálfiovského rodového kaštieľa. Mesto úplne dorazil mohutný diaľničný privádzač.

Druhý pohľad

Bez duše a bez ducha? Mladá mamička Dominika Dvoranová (31) vidí Malacky v lepšom svetle.

„Môj muž Miro začal chodiť na ryby. Našiel si tu kopu miest, kde si môže ísť zaloviť. Naokolo je veľa lesov plných húb. Malacky sú naozaj dobré miesto na život. Ani do Malých Karpát odtiaľto nie je ďaleko. Na svoje si prídu i mestské typy, môžu si zájsť do kaviarničiek. Nechýba tu ani obchodné centrum,“ pochvaľuje si Dominika. „Je tu fakt všetko.“

Do Malaciek sa prisťahovali s rodičmi v roku 1993, keď mala šesť. Otec, vojenský pilot, pochádza z juhu Slovenska a mama z východu. Malý Marko (3) je tu tiež spokojný. Výstavba v okolí mu prináša radosť z prejazdov ťažkých strojov. Mladá mamička „nevyprávjá“, ale hovorí čisto, spisovne, ako to jej a bratovi Juliánovi vštepovali rodičia.

„Po narodení Marka ma prekvapilo, čo všetko je tu k dispozícii mamičkám s deťmi,“ pochvaľuje si.

V meste nebývala nepretržite. Na vysokú školu chodila do Bratislavy, s rodičmi žila dva roky v USA a rok v Bruseli. Napriek tomu, že Dominika našla dušu a ducha Malaciek, zamysleli sa s manželom nad možnosťou poskytnúť ich synovi vzdelanie za mokrou čiarou rieky Moravy v Rakúsku.

Malacky počas socialistickej výstavby prišli o svoj pôvodný vzhľad. Mesto dotvárajú sochy, ktoré padnú do oka. 22 fotografií v galérii Malacky počas socialistickej výstavby prišli o svoj pôvodný vzhľad. Mesto dotvárajú sochy, ktoré padnú do oka. Zdroj: Vladimír Kampf

„V minulosti nebolo v tomto regióne nič nezvyčajné, že ľudia na oboch stranách rieky rozprávali dvojjazyčne a mali k sebe blízko. Navyše, v škôlkach a školách majú v Rakúsku iný, praktický prístup k výučbe, čo sa nám páči, a dokonca sa učia aj slovenčinu,“ vysvetľuje Dominika.

Na druhý pohľad som aj ja objavil v Malackách isté čaro. Po likvidácii starších budov zostali sochy, ktoré medzi nimi stáli.

Stojí tu Štefánik, hrdinovia Červenej armády, vojaci z 1. svetovej vojny, Svätý Florián alebo svätý František Xaverský, ktorému Záhoráci hovoria familiárne Severínek. Prečo? Možno preto, že sa pozerá na sever, alebo je to skomolenina jeho mena Xaverský.

Kópia Severínka stojí na stĺpe uprostred najrušnejšej malackej križovatky. Jeho originál je v bezpečí krypty pod starým františkánskym Kostolom Nepoškvrneného počatia Panny Márie vedľa františkánskeho kláštora.


Krvácajúce srdce

Prví z malackých zemepánov z rodu Pálfyovcov sa síce nechali pochovať v Bratislave, ale ich srdcia uložili do krýpt v Malackách. Hovorí sa, že jedno z nich pri každej zlej udalosti krvácalo. V kronike kláštora z roku 1716 je napísané, že komisia tento jav prehlásila za pravdivý.


Tretí pohľad

Napriek budovateľskému búraniu a výstavbe zostalo v meste niekoľko historických budov. Martin Macejka (35), vyštudovaný učiteľ a právnik, externe vyučuje, pracuje ako historik v miestnom múzeu a súčasne je mestským poslancom.

Malacky sa podľa neho môžu pochváliť niekoľkými zaujímavými pamiatkami. Pálfiovským rodovým kaštieľom, synagógou, v ktorej je dnes základná umelecká škola, farským kostolom, starým cintorínom a Kostolom Nepoškvrneného počatia Panny Márie s františkánskym kláštorom.

„Súčasťou františkánskeho kostola sú Sväté schody, stredoeurópsky unikát. Je to kópia schodov, po ktorých kráčal Kristus k Pilátovi. Originálne v Jeruzaleme sa zachovali až do konca Rímskej ríše. Svätá Helena ich nechala previezť do Ríma. Neskôr k nim pristavili kaplnku. Podľa tohto vzoru postavili aj naše.

Legenda hovorí, že vo svete sú len tri takéto schodiská, no je ich oveľa viac. Z časového hľadiska prvé kópie postavili v Taliansku v 17. storočí. Vzápätí chcel také isté miestny zemepán Pavol IV. Pálfi. Tak ich dal postaviť.

Replika svätých schodov, po ktorých kráčal Kristus. 22 fotografií v galérii Replika svätých schodov, po ktorých kráčal Kristus. Zdroj: Vladimír Kampf

Návštevníkom mesta a veriacim sú k dispozícii od začiatku rannej omše až do konca večernej. Nemenej zaujímavá je rodová pálfiovská krypta, ktorá sa nachádza hneď vedľa v kláštore a je prístupná pre verejnosť,“ hovorí Martin Macejka.

S masívnou prestavbou Malaciek začali v 70. rokoch minulého storočia. Podobných miest socialistickej výstavby je na Slovensku niekoľko.

„Malacky boli poddanskou osadou, malým vidieckym mestečkom a sídlom panstva. Pravdepodobne nemali ani väčšie námestie. Línia mesta kopírovala potok Malina, ktorý dal pravdepodobne mestu meno. Žiaľ, počas výstavby sa dostal do rúr v podzemí. Na začiatku mesta do nich vteká a na konci vyteká.“

Zaujímavým miestom je podľa Macejku zámocký park, rovnako starý ako zámok. Časť z neho si odkrojila diaľnica a časť nemocnica, ktorá bola aj v budove kaštieľa a jej novostavba zasiahla práve do parku.

Prispôsobenie historickej stavby pacientom sa na jej stave radikálne podpísalo. Dnes patrí mestu, ktoré pracuje na jeho rekonštrukcii.

„Slogan Malaciek je – Dobré mesto pre život. Dá sa tu nájsť takmer všetko. A komu niečo v meste chýba, ide do Bratislavy. Majú to do nej na skok. Prípadne tam pracujú. Mne osobne tu asi nechýba nič.

Možno mi príliš nesedí, že vďaka socialistickej výstavbe sa zdvojnásobil počet obyvateľov. Prišlo sem veľa ľudí z okolia a nemali k mestu vzťah. Prisťahovalci chodili domov na dediny cez víkendy a tu len bývali, aby mali bližšie do práce. Dôsledky sa prejavujú dodnes. Našťastie, nasledujúce generácie si už vzťah k svojmu mestu vybudovali.“

Štvrtý pohľad

Bývať v Bratislave by znamenalo najprv bicykel niekam previezť a potom na ňom ísť za dobrodružstvom. V Malackách sa dá príjemne vyštartovať spred domu.

Ľudovít Péter (56), Dominikin otec, sa narodil v Šahách a vyrastal v Plášťovciach. Bol posledným zo siedmich detí. Do šiestich rokov nehovoril po slovensky. Vyštudoval vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach a stal sa vojenským nadzvukovým pilotom.

Vďaka práci sa ako vojak z povolania s rodinou niekoľkokrát sťahovali. V Přerove na Morave lietal na nadzvukových migoch. Po osamostatnení Slovenska prišiel na letisko v Kuchyni a presťahovali sa do Malaciek.

„Časom som sa stretol aj s ľuďmi z druhej strany. V prípade vojenského konfliktu by sme pravdepodobne bojovali proti sebe,“ spomína na neskoršie obdobie, keď bol na misiách na veliteľstve NATO v USA a neskôr v slovenskej delegácii pri hlavnom veliteľstve NATO v Bruseli. Lietal do roku 2001.

Kaplnka v kaštieli. Jej oltár zostal celý iba vďaka tomu, že pri prestavbe na nemocnicu pred neho postavili stenu. 22 fotografií v galérii Kaplnka v kaštieli. Jej oltár zostal celý iba vďaka tomu, že pri prestavbe na nemocnicu pred neho postavili stenu. Zdroj: Vladimír Kampf

Pani Péterová skonštatovala, že 11 sťahovaní stačilo. Zostali v Malackách.

„Ja som často nebol doma. Domácnosť musela vždy zabaliť a vybaliť ona. Presťahovať sa s dvoma malými deťmi do USA nie je jednoduché. Po návrate z Bruselu sme zapustili korene na Záhorí. Máme tu okruh priateľov a známych. Zvykli sme si. Po záhorácky nehovoríme, no niet lepších priateľov, ako sú Záhoráci.“

Prišla reč aj na víno. Ľudovít Péter ho má rád a tam, odkiaľ pochádza, ani ústa nekrúti. „Záhorácke víno by som nespomínal,“ dáva ruky preč od témy.

Okolo Malaciek sú podľa neho nádherné vojenské lesy, ktoré boli dlho nedotknuté. Nachádza sa v nich veľa malebných zákutí. Do Malých Karpát je to kúsok. Po vášni k lietaniu prepadol cyklistike.

„Tento priestor dáva veľa možností pre život. Mesto však nemá skutočného ducha. Možno preto, že mu chýba moderné centrum a infraštruktúra je zanedbaná. Po toľkých rokoch sa nezveľadí len tak. Za posledných desať rokov tu vidno veľa dobrej práce. Žiaľ, nevyužili sme všetky možnosti. Pre priemyselné parky sme zlikvidovali časť lesov, no životné prostredie nedostalo nič naspäť,“ ťažká si. „Teším sa, keď mesto vybuduje cyklotrasy.“

Okolo Malaciek v minulosti ťažili ropu a plyn. Dnes sú v okolí mesta už len zásobníky, z ktorých prúdi plyn do podnikov a domácností. Že mesto sedí na takomto bohatstve, sa tu na pohľad nijako neprejavuje. Naťahovanie sa o čokoľvek väčšine ľudí neprospieva. Len pár jednotlivcom.

Dlhotrvajúcim problémom, ktorý jedných obťažuje a druhých tešia zisky, je prevádzka zberného dvora na Hlbokej ulici a najmä prejazdy ťažkých nákladných áut s odpadom cez obytnú zónu.


Oné, Karel Gott

Najuniverzálnejším záhoráckym slovom je: Oné. Môže to byť podstatné meno aj sloveso a dá sa ním vyjadriť čokoľvek. Pesnička o Mackovi nie je o medveďovi, ktorý išiel šošovičku mlátiť, ale o Matejovi. Na Záhorí sa roduverným ťažko nesie, ako ju Karel Gott skomolil nielen presahom do východniarskeho dialektu. Oslovenie Macejko je akoby spisovne po slovensky. Korektne by to malo byť: Héééj! Macejku, Macejkúúú, ku, ku, ku, ku...


Piaty pohľad

Obyvatelia Malaciek majú blízko do Bratislavy, do Brna alebo za hranicu do Rakúska. Zamestnať sa môžu aj vo svetoznámej nábytkárskej fabrike, v niektorej z blízkych automobiliek alebo v jednom z industriálnych parkov.

Mesto na ne vďaka blízkosti diaľnice a dobrému napojeniu stavilo. Na železničnej stanici zastavujú niektoré rýchliky.

Aj s kultúrou je to na úrovni. Vlado Zetek (49), umelecký vedúci Divadla na Hambálku, je Malačan, hoci sa narodil v Bratislave. V Malackách v tom čase nebola pôrodnica a teraz už zasa nie je. Alternatívne herectvo vyštudoval v Prahe, pôsobil v Nitre, zakladal Teatro Tatro až sa nakoniec opäť dostal do Malaciek.

Zátišie uprostred mesta je o miestnych nezhodách. 22 fotografií v galérii Zátišie uprostred mesta je o miestnych nezhodách. Zdroj: Vladimír Kampf

„Doviedla ma sem bytová otázka a činy ministra kultúry Hudeca... Odvtedy som znova Malačan, ktorý si občas odskočí do nejakého divadla. Chcel som režírovať, viesť nejaký súbor. V meste boli šumy, že by si ľudia radi zahrali a pozreli ochotnícke divadlo. Moja manželka pracuje ako riaditeľka Mestského centra kultúry. Dohodli sme sa, že sa do toho pustíme. Na konkurz prišlo do päťdesiat ľudí. Všetkých som zobral,“ spomína na počiatky slávy Divadla na Hambálku.

Prvá inscenácia, ktorú naštudovali, bol Ženský zákon. Samozrejme, v záhoráčtine. Premiéru mali v novembri 2002.

„Hráme ju doteraz. To je na pomery ochotníckeho divadla unikát. Udržať titul 16 rokov je takmer nemožné. Do nášho divadla chodia ľudia z celého Záhoria aj z Bratislavy. Máme dobré meno. Hranice Malaciek sme prekročili.

Ženský zákon sme asi hrali v každej záhoráckej dedine vrátane Bratislavy. Stále funguje. Hra Jozefa Gregora Tajovského je platná v každom období. Presahuje časové hranice. Zvada, závisť a pletky v obmenených podobách fungujú dodnes,“ konštatuje. „Je to nastavené zrkadlo.“

Hercov, ktorí nevedeli po záhorácky, to naučili, veď takýchto hier majú viac, no hrajú aj po slovensky. Ich najnovšia inscenácia sú Tri letušky v Paríži, komédia zapísaná v Guinnessovej knihe rekordov ako najhranejšia komédia.

„Hráme ju druhý rok a máme stále vypredané.“

Divadlo na Hambálku hrá zvyčajne dva razy do mesiaca doma a raz niekde mimo mesta. Sám umelecký vedúci napísal svojim hercom hru na mieru Stálo ti zlato za to? Aj tá je o pletkách a susedskej závisti.

Vlado Zetek je súčasne aj principálom vlastného kočovného bábkového divadielka. Zmestí sa s ním do jedného „kombíka“ s batožinovou truhlou na streche. Zvládne 15 až 20 predstavení do mesiaca. Hrá v divadlách, kultúrnych domoch, školách a škôlkach.

„Voľakedy chodili bábkari na voze ťahanom koňom. Ja sa dnes túlam v aute. Budem hrať aj vo Viedni a zavolali si ma Slováci na Cyprus. Moje bábkové divadielko sa volá Divadlo Žihadlo. Okrem toho píšem, moderujem. Snažím sa robiť, čo ma baví. Našťastie, mám skvelú manželku Janku, ktorá mi v tom pomáha,“ vyznáva sa Vlado Zetek.

Na Malacky nedá dopustiť. Sú mu osudové. „Možno zasa niekedy odídem. Hneď ako sme sa sem vrátili, začal som sa angažovať v kultúre. Bolo to tu zaspaté.“


Anketa

Zuzana Bezáková (51)

Do Malaciek sme sa prisťahovali zo stredného Slovenska. Odmala ma bavilo divadlo. Potešilo ma, keď som sa dozvedela, že zakladajú naše Divadlo na Hambálku. Chýba mi veľký kultúrny dom. Každej dedine sa ušiel, len Malackám nie.

Romana Štipanicová (29)

Som rodená Malačianka. Mám tu rodinu, záľuby a prácu. Viem si predstaviť aj lepšie miesta na život, no keďže tu mám kopu príbuzných a priateľov, nemám nad čím špekulovať. Veci, na ktorých mi nezáleží, ma nemôžu nahnevať, preto tu nevidím nič zlé.

Radka Osičková (31)

V Malackách mi chýba môj frajer z Tanzánie. Našla som si ho v Afrike. Pred týždňom bol ešte tu. Páčilo sa mu všetko. Toto mesto je najmä o ľuďoch. Je tu krásny park a kopa lesov, kam chodím so svojimi dvoma psami, a nevkusný obchodný dom.


 

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×