Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Masky nevoňali ani cirkvi, ani komunistom, označovali ich za satanské tradície

10.02.2018 (6/2018) Všade mali nejaké obdobie, keď ich zakazovali. Tradície v maskách nevoňali ani cirkvi, ani komunistickým papalášom. Často proti nim tvrdo zasahovali.
Masky nevoňali ani cirkvi, ani komunistom, označovali ich za satanské tradície
15 fotografií v galérii
Jardžilovci, Bulharsko. Bizarnosti tu medze nekladú.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Masky pretrvali celé časy, boli rešpektované a uctievané, neskôr nepohodlné a nechcené. Dnes sú určené skôr na pobavenie alebo na vážne zachovanie tradícií. Napriek tomu sa nájdu puritáni, ktorí proti nim broja, ako proti prejavom zla a satanizmu.

Tajomné praktiky nosenia masiek sú súčasťou takmer všetkých svetových kultúr. Od najprimitívnejších až po tie najvyspelejšie. Ich pôvodný účel je magickým symbolom šamanskej moci a schopnosti meniť osud. Iná tvár, iný život...

Maskovaný človek sa má vžiť do úlohy masky, ktorú nosí. Vďaka nej by mal získať nové poznanie z iného sveta. Šamani takto naberajú silu totemového zvieraťa. Dostávajú sa do magického tranzu a sú schopní vnímať veštecké posolstvá.

To už je na európskom kontinente minulosťou. Zachovalo sa dosť miest, kde každoročne ľudia vyberajú masky, aby si ich nasadili a prešli sa v nich ulicami.

Keď sa bližšie pozrieme na tradície spojené s maskovaním v priestore strednej Európy, je príjemným prekvapením, aká pestrosť sa v rozličných regiónoch vyvinula, a aj aké spoločné črty nachádzame v lokalitách vzdialených od seba stovky kilometrov s úplne odlišným historickým vývojom.

Stačí urobiť si okruh Slovenskom a potom nakuknúť do najzaujímavejších maskových oblastí kontinentu.

Štefanov, Slovensko. Tradíciou tu voňajú už len niektoré masky. 15 fotografií v galérii Štefanov, Slovensko. Tradíciou tu voňajú už len niektoré masky. Zdroj: Vladimír Kampf

Malebný Štefanov

Maskové fašiangové sprievody na Slovensku chodia na viacerých miestach. Niekde viac, inde menej tradičné. Odporúčam Štefanov na Záhorí. Nie je to žiadna vážna masková klasika. Miestne masky sa však striktne držia kalendára. Fašiangové oslavy nepresúvajú na víkend, ale poctivo obchádzajú dedinu od pondelka do stredy.

Dôležitými maskami sú Turci. Traduje sa, že počas tureckých nájazdov začali ľudia zakomponovávať do ľudovej zábavy a tradície aj tieto na tie časy veľmi exoticky vyzerajúce postavičky.

Štefanovskou kuriozitou je dookola sa opakujúca pesnička, na ktorú masky tancujú: „Zakat Jožka Šubrík žil, ždycky do šenku chodzil. A ket došól do šenku, namluvil si šenkérku. Šenkérečko, má milá, nalej mi holbu vína. Šak ja ci ho zapuacím, ked sa z vojny navrácim.“

Prečo dokola spievajú tento vtieravý song, už nikto nevie, a ani nerieši. Skákať pred domom je pocta. Ten, komu spievajú, musí byť muž. Ženám nespievajú.

Muž nemusí byť doma. Spievajú mu, akoby už bol mŕtvy, hoci nie je. Spievajú aj tým, ktorí naozaj zomreli. Ak nie je v chalupe chlap, v texte použijú univerzálne meno: Jožka Šubrík. „Sranda“ musí byť. Najmä cez fašiangy.

Masky si každý rok spomenú na kurióznu situáciu, keď sa obecný kňaz volal priezviskom Sulo. Spievali mu: „Zakat farárko Sulo žil...“ Stačí spojiť priezvisko s nasledujúcim slovom a o jednoduchú zábavu je postarané.

Nikto nevie ani to, prečo sa štefanovským maskám hovorí herivašci. Ani tento názov nemá jasný pôvod.

Bušó sendvič

Bušó masky sú najdôležitejším kultúrnym dedičstvom Moháčanov na juhu Maďarska. Veria, že je to ich spojenie s nadprirodzeným svetom ešte z pohanských čias. Majú odohnať všetko zlé a studené, prinášajú teplo, slnko a radosť.

Najradšej zo všetkého bušó obťažujú ženy a dievčatá. Samozrejme, len tak, naoko, a nikto sa preto neuráža. Keď si dievčinu vyhliadnu naraz dvaja a stlačia ju medzi sebou v divokom skákaní, hovorí sa tomu bušó sendvič. Pred takýmito bušó niet úniku. Moháčania sa smejú, že o rok z toho bude malý bušó. Sú to pozostatky pohanských zvyklostí, ktoré mali zaistiť plodnosť a zdravie.

Vaškivci, Ukrajina. Masky odpočívajú v mrznúcom potoku. 15 fotografií v galérii Vaškivci, Ukrajina. Masky odpočívajú v mrznúcom potoku. Zdroj: Vladimír Kampf

Festival Busójárás nie sú len oslavy konca fašiangov pred pôstom, ktorý trvá až do Veľkej noci, ani sviatky vítania jari. Moháčania k nim pridali vlastnú legendu a hoci história vraví iné, oni veria jej pravdivosti.

Kedysi, keď Turci plienili Európu, usadili sa aj v Moháči. Miestnym ľuďom vzali všetko. Obsadili ich domy, polia, pobrali im majetok, unášali ženy, deti. Kto mohol, zutekal na ostrov, ako tu hovoria druhému – ľavému brehu Dunaja. Do močiarov sa Turci báli vkročiť.

K mužom pri ohni vraj prišiel raz večer starý Šokác (Chorvát) a kázal im pripraviť sa na boj – vyrobiť si hrôzostrašné masky z dreva a kožušín a pripraviť všetko, čo vydáva hrmot.

O pár dní prišiel opäť. Moháčania pod jeho vedením zaútočili v strašidelnom prestrojení na Turkov a tí sa rohatých ozrút tak zľakli, že ušli a v Moháči sa už viac neukázali. Preto je súčasťou osláv konca fašiangov aj plavba bušó na člnoch cez Dunaj.

Nedajbože krampusi!

Po Rakúsku behajú od Mikuláša do konca roka krampusi a perchti. Tradícia, ktorá sa teší čoraz väčšej obľube, expanduje do zahraničia. Sprievody už chodia aj po Česku. Masky vyzerajú agresívne, ale ľudia ich milujú.

V decembri minulého roka sa zdvihla akási smiešna vlna odporu proti krampusom v Piešťanoch. Ťažkú hlavu si z nich robili aj mestskí poslanci. Vydali nejaké za vlasy pritiahnuté zákazy.

Priečilo sa im presne to, čo inkvizítorom a komunistickým potentátom. Že vraj propagácia násilia, satanizmu a niečo príšerné, čo naveky zmrzačí naše deti a celú spoločnosť. Takých zákazov tu už bolo a masky to vždy prežili. Lebo masky sú skvelé a nielen nežiaduce „ksichty“.

Beh v koži krampusa alebo perchta nie je žiadna slasť. Len samotná drevená maska váži 10 až 20 kíl, podľa veľkosti a počtu rohov. K tomu kožušinový odev so zvoncami, to je ďalších 15 až 20 kíl. Na jeden oblek treba 6 až 7 koží.

Jardžilovci, Bulharsko. Medvediar s neposlušným mackom. 15 fotografií v galérii Jardžilovci, Bulharsko. Medvediar s neposlušným mackom. Zdroj: Vladimír Kampf

Šialenci v potoku

Horšie sú na tom len masky medveďov na Ukrajine. Eldorádom tunajších masiek je Černovická oblasť. Z nášho pohľadu chodia na pravoslávneho Silvestra a pravoslávny Nový rok, čo býva 13. a 14. januára podľa u nás zaužívaného kalendára. Skupinám masiek hovoria malanka.

Jedna poriadna maska medveďa vyrobená zo sena alebo slamy má hmotnosť aj 100 kilogramov. Tie zo sena vyzerajú ako riadny stoh s nohami a tie zo slamy ako motýle vyzdobené kvietkami. Chodia po dedine Krasnoiľsk. Každé v inej časti obce.

Jedna zo štvrtí je tu aj slovenská. Našich sem presídlili pred 200 rokmi. Tí však maskám neholdujú.

V dedine Vaškivci je ďalšia unikátna malanka. Skupiny masiek na alegorických vozoch križujú dedinu a jašia sa.

Štrnásteho januára popoludní tie najodvážnejšie a možno aj najopitejšie masky končia v potoku. Čvachtajú sa v ňom dobrovoľne. Vraj, kto to skúsi, nebude celý rok chorý. Pri pohľade na tých šialencov vo vode mi napadlo, že nejakú tú chrípku radšej znesiem.

Časy, keď policajti, tajní policajti a ich sluhovia chytali všetkých prezlečených, sú nateraz preč. Kedysi aj cirkev z Moskvy odkázala, že malanka je zlá, nesprávna a satanská tradícia.

Z malanky sa potentáti išli „potentovať“ a báli sa jej ako čert kríža. Počas nej ľudia nastavovali zrkadlo spoločnosti a hlavne tým, ktorí vládli. Mocní zvyčajne nemajú príliš vyvinutý zmysel pre humor.

Resuscitácia tradície

Žabnica. Dedina na juhu Poľska, v ktorej sa vždy na Silvestra a Nový rok stávajú z niekoľkých chlapov bytosti, ktoré sa vrátili do detských čias. Do detských čias, keď sa ešte deti hojdali na drevených koníkoch.

V Žabnici bol v minulosti problém dať dokopy aspoň jednu skupinu koledníkov. Ľudia nemali záujem nasadzovať si masky a predvádzať po dedine dookola sa opakujúce divadlo porážania kobyly. Stačil jeden človek a hneď je všetko inak. Dnes už po nej chodí niekoľko skupín.

Liége, Belgicko. Trochu prerastené masky. 15 fotografií v galérii Liége, Belgicko. Trochu prerastené masky. Zdroj: Vladimír Kampf

Stanislaw Wojtyla, opravár bielej techniky, ktorému masky učarovali, rýchlo nakazil zvyšok dediny. Počas koledovania sa prezlečie niekoľkokrát za deň. Nikto nesmie vedieť, kto je pod maskou. Keď ho niekto spozná, necíti sa dobre, musí sa prezliecť.

Masiek tu už nebolo. Musel prísť človek, ktorý začal kupovať tie, ktoré zostali a dal vyrábať nové. Kedysi boli masky v Žabnici papierové. A ešte predtým si ľudia len maľovali tváre.

Stanislaw oslovil posledného rezbára v dedine a začali vyrábať masky z dreva. Vyzerajú ako tradičné. V Žabnici tak resuscitovali tradíciu s novými maskami. Rezbár Južef robí, kým ešte vládze.

Všetko po starom

Kým na Slovensku v Štefanove tradícia fičí naplno, ale už nie v tradičných maskách, v českej Studnici o takom niečom nechcú ani počuť. Nikto by si nedovolil zaradiť sa v nich do sprievodu. Ich fašiangy sa dostali do UNESCO.

Masky tu väčšinou dedia. Napríklad súčasný slamený panák dostal funkciu po strýkovi, ktorý nemal syna, tak do masky navliekol synovca. Ani ženy sa neprezliekajú, tradícia je stále vyhradená iba mužom. A inak to asi ani nebude.

Každá maska má svoju funkciu a dedinské spoločenstvo kontroluje, či sa neodchýlila od toho, čo poznajú staršie generácie.

Pred každým domom treba zahrať a zatancovať. V košíku masky slečinky končia bankovky za pesničky. Dedina sa takto skladá na večernú fašiangovú zábavu.

Roztrhnuté vrece

Fascinujúcimi prehliadkami masiek sú veľké maskové festivaly. Napríklad v bulharskom mestečku Pernik južne od Sofie alebo v slovinskom meste Ptuj na východ od Mariboru.

Bulhari si na tradície potrpia rovnako ako Slovinci. Prehliadky masiek tam trvajú minimálne jeden víkend a k tomu je v okolitých dedinách kopa tradičných maskových akcií. Akoby sa s nimi na prelome rokov až po fašiangové obdobie vrece roztrhlo.

Na masky lákajú Benátky, chodia v nich Íri v Deň svätého Patrika... Každá z masiek má svoj príbeh, svoje tajomno a je niečím špecifická. Úžasné, dokonalé drevené masky chodia i po švajčiarskych usadlostiach, ale tam sa ešte len chystám.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×