Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

S priateľkami si užívala leto pri Dunaji, náhodne sa ocitla na titulke Života

06.02.2018 (5/2018) Týždenník Život je časopis s tradíciou. V januári uplynulo 67 rokov od vydania prvého čísla v roku 1951. O to viac poteší stretnutie s čitateľkou, ktorá sa na jeho titulke ocitla v júli 1964. Aký bol kus života, ktorý s nami prežila?
S priateľkami si užívala leto pri Dunaji, náhodne sa ocitla na titulke Života
7 fotografií v galérii
Autor fotografie: Miro Miklas

Štefánia Čepčeková (75) zo Šamorína je našou súčasťou neuveriteľných 54 rokov. Má troch synov, sedem vnúčat a zatiaľ jedno pravnúča. Druhé je na ceste.

Je to pestovaná dáma s elegantným účesom, mejkapom a modernými gélovými nechtami.

„Áno, dbám o seba, veď mám mladšieho partnera,“ smeje sa celý čas dobre naladená. Na ženu pomerne vysoká, keď vezmeme do úvahy, kedy sa narodila, hoci, ako hovorí, už sa scvrkáva. „Merala som 174 centimetrov, už mám len 172.“

To má aj chytiť?

Deň, keď ju náš vtedajší kolega Karol Bocek snímal do fotofejtónu, nebol pre večne neposednú Štefániu Magdalénu, ktorú volajú väčšinou Magdi, ničím výnimočný. S partiou dvadsaťročných kamarátov a kamarátok trávili čas pri Dunaji v Čilistove.

„Ten pán prišiel zrazu medzi nás, poobzeral sa a spýtal, či mu nezapózujem. Že má nejakého hada, som netušila, bolo to prekvapenie. Keď som ho zbadala, spýtala som sa: To mám aj chytiť?“ spomína.

„Ubezpečil ma, že neštípe, tak som mu párkrát zapózovala, ešte sme sa chvíľu rozprávali, poďakoval a odišiel. Celé to netrvalo viac ako polhodinu.“

Možno by na túto epizódku aj zabudla, keby sa, tak ako každý týždeň, nevybrala do stánku po nové vydanie Života. Mal dátum 20. júla 1964 a stál 1,50 korún československých.

„Prišla som do stánku a pozerám: Však som to ja!? Vypleštila som oči, trošku zaskočená. Fotograf ani raz nespomenul, odkiaľ je, ani to, že sa ocitnem v časopise, nieto ešte na titulnej strane.

Vedela som, že niektorí sa budú pohoršovať, vtedy boli iné móresy, no priatelia ma uisťovali, že dobre vyzerám a manžel mi to schválil, tak čo? Tento Život som si odložila, no medzitým som sa štyrikrát sťahovala a nie som si istá, či ho ešte mám,“ hovorí otvorene.

Pani Čepčeková na titulke týždenníka. 7 fotografií v galérii Pani Čepčeková na titulke týždenníka. Zdroj: Miro Miklas

Otca odviedlo gestapo

Do štyroch rokov bývala v Bytči, potom sa s mamou a bratom presťahovali do Šamorína.

„Otca nám zobrali gestapáci práve na moje narodeniny, 1. novembra 1944. Mala som dva roky, brat tri mesiace. Otec bol partizán a po dlhom čase zišiel s piatimi spolubojovníkmi z hôr, aby nás navštívil. Brata videl prvý a posledný raz na polhodinu, pretože ich ktosi zradil a po každého si prišlo gestapo,“ vracia sa do ranej mladosti.

„Po tom, čo ho odviedli, sme dlho nevedeli, čo sa s ním stalo. Mama musela čakať – buď sa vráti, alebo ho o štyri-päť rokov vyhlásia za nezvestného. Stalo sa tak v roku 1948. Až neskôr sme sa dozvedeli, že ho v apríli zobrali do koncentračného tábora a odtiaľ ho nik nevidel prísť naspäť.

Mama, ktorá pracovala v odevnej firme Nehera, potom Odeva, už v Bytči zostať nechcela, a tak sme sa presťahovali sem. Bola na nás sama, robila, čo mohla, s bratom sme nikdy nemali pocit, že nám niečo chýba.“

Štefánia narodená v znamení Škorpióna neposedela, kamarátila sa najmä s chlapcami a veľa športovala. Hádzanú si obľúbila v šestnástich, išla jej a bola omnoho vyššia ako spoluhráčky, takže keď táto pivotmanka vyskočila, súperky nemali šancu.

„Aj si ma požičiavali, napríklad do Piešťan, hoci som hrávala za bratislavskú Červenú armádu. S hádzanou som skončila po dvoch rokoch na materskej s druhým synom, lebo chodiť do práce, starať sa o dve deti a cez víkendy jazdiť na zápasy bolo priveľa. No športovať som nikdy neprestala, najmä atletiku, lebo ja som živel,“ zdôrazní.

„Stále jazdím na bicykli, každý deň, sedemkrát v týždni, 365 dní v roku,“ spresní, že nie do obchodu, ale robí pravidelný okruh.

To sú nohy!

Nečudo, že Štefánia vyštudovala telesnú výchovu a šport v kombinácii so slovenským jazykom najprv v Trnave a potom v Bratislave. Popravde treba priznať, že svadbu mala skôr ako promócie.

Budúci manžel Ivan, potomok spisovateľky Eleny Čepčekovej, bol z Topoľčianok a v hlavnom meste sa zahĺbil do štúdia ruštiny a prírodných vied. Ich osudové stretnutie sa odohralo pred školou vo chvíli, keď sa vysoká Štefánia súkala von z malej červenej fiatky.

„Najprv som vystrčila nohy a kým som dostala z auta zvyšok tela, začula som mužský hlas: Pozri, to sú nohy! Postavím sa, pozerám, prihovorí sa mi nejaký mladík, vraj či nejdem na kávu.

Hovorím, nie, nemám čas, musím ísť na prednášku a ešte máme aj skúškové. Keď som o štvrtej vychádzala zo školy, stál pri dverách. Hoci som práve vtedy nemala chuť na randenie, na kávu som išla a bolo,“ smeje sa.

„Vzali sme sa ešte počas vysokej, lebo sa nám podarilo spraviť prvého syna Petra, v júni bude mať 55 rokov,“ smeje sa.

Brali sa 2. februára 1963 cez prázdniny. Po skončení štúdií dostali budúci učitelia tzv. umiestnenky. Vyberať si nemohli, kam ich poslali, tam museli nastúpiť.

Celý život športovala, dnes jazdí každý deň na bicykli. 7 fotografií v galérii Celý život športovala, dnes jazdí každý deň na bicykli. Zdroj: Miro Miklas

Verili sme Dubčekovi

„Mňa dali na ,osemročenku‘ do Čalova, dnes je to Veľký Meder. Mala som to poriadny kus, nechodili tam autobusy, len vlak, bolo to komplikované. Napokon sme si tam tri učiteľky prenajali izbu, aby sme nemuseli dennodenne dochádzať.“

Tri roky po prvom pribudol druhý syn Milan (52) a napokon tretí Ivan (44). Medzitým prišiel na scénu Dubček a jeho socializmus s ľudskou tvárou. Obaja vstúpili do strany.

„Verili sme Dubčekovi, že to bude dobré, no nakoniec to bola katastrofa. Manžela v roku 1974 vyhodili zo strany, robili mu rôzne prieky. Aj tak vydržal učiť až do dôchodku. Mňa si predvolali a povedali, že keďže mám troch synov, nevyhodia ma, aby deti nemali problémy so štúdiom. Tie aj tak nastali pri prvom synovi.

Preto, keď mi v roku 1976 ponúkli miesto v Hydrostave v Bratislave, od učiteľovania som rada odišla. Mali sme nízke platy, to bola žobračenka, a tam mi ponúkli o tisíc korún viac. Neváhala som ani sekundu a vydržala som tam až do dôchodku.“

Apropo, s manželom sa rozviedli a v päťdesiatke zostala sama. Nie však nadlho.

„Kamarátky ma vytiahli na silvestrovskú zábavu. Vôbec sa mi nechcelo ísť, ale ,ukecali‘ ma. Tam som sa zoznámila so Štefanom, terajším partnerom. On mal 43, ja 50. Celý večer sme sa dobre bavili, spýtal sa, kde robím a odvtedy ma vytrvalo čakával pri autobuse. Rok na to som odišla z nášho domu, presťahovala sa k nemu a už sme spolu 25 rokov,“ zosumarizuje a dodá: „Rozumieme si spolu, no druhý raz som sa už vydávať nechcela.“

Keď kamarátka, tak Eva

Práve keď sme prišli na návštevu, boli u pani Štefánie na návšteve súčasná najlepšia kamarátka Eva s manželom Ladislavom. Aj Štefániina prvá naj kamarátka zo študentských čias sa volala Eva.

„Boli sme, ako sa hovorí, kamarátky na život a na smrť. Po škole ju odvelili inde a znova sme sa stretli asi po piatich, šiestich rokoch, keď prišla učiť do Šamorína. Znova sme boli nerozlučné, ani deň bez seba. Zomrela mi na rakovinu, rok som ju opatrovala, je to stále také bolestivé.

Kedysi som jej povedala, Evka, budeme spolu cestovať po celom svete. Žiaľ, zomrela rok pred dôchodkom. Mala dve deti, syna a dcéru, a keďže už nevedela rozprávať, napísala mi na papier: Magdi, zober si moje dve deti, ochraňuj ich, staraj sa mi o ne.

Evičkina dcéra Ingrid má dve dcéry, Kristínu a Nikolu, a už teraz sa teším, ako mi od Nikolky každú chvíľu pribudne k pravnukovi Mathiasovi od najstaršieho vnuka, má 28, ďalšie pravnúča.“

S blízkymi priateľmi sú spolu denne. Súčasná kamarátka Eva (vľavo) s manželom Ladislavom (vpravo). V strede Štefánia s priateľom Štefanom. 7 fotografií v galérii S blízkymi priateľmi sú spolu denne. Súčasná kamarátka Eva (vľavo) s manželom Ladislavom (vpravo). V strede Štefánia s priateľom Štefanom. Zdroj: Miro Miklas

Vo štvorici so súčasnou Evou spolu trávia čas denne, okrem siesty, ktorú si Štefánia naordinovala medzi dvanástou a štrnástou denne.

„To je len môj čas, všetci vedia, že vtedy ma nesmie nik rušiť. Pustím si televízor, zaujíma ma všetko, a popritom čítam, lúštim šesť až desať krížoviek denne, aby som udržala v kondícii svoju sivú kôru mozgovú.“

Okrem toho chodia všetci radi do klubu dôchodcov. Na otázku, čo tam robia, so smiechom zabije: „Karty hráme! To by ste sa čudovali, ako sa my babky a dedkovia vieme pri hre pohádať,“ smeje sa.

Neoddeliteľnou súčasťou života pani Štefánie sú tanečné zábavy a plesy. S ostatnými dôchodcami, niekedy sa ich zíde až tristo, sa dohodnú, v ktorej obci v okolí usporiadajú ďalšiu zábavu, takže takmer každý víkend má program.

„Mnohí prídu o barlách, len čo spustí muzika, barly končia v kúte a všetci tancujú odušu spasenú,“ opisuje.

Na jar a na jeseň odchádzajú so Štefanom k moru, najradšej do Grécka. Cestovania, ktoré mali absolvovať s kamarátkou, sa vzdať nechce. Miluje more a hoci bez Grécka už žiť nevedia, stihli popri ňom pochodiť kusisko sveta.

Na záver sa ani nepýtam, čo by poradila seniorom v jej veku, aby sa cítili šťastní. Veď je to jasné.

Pre pocit bezpečia a šťastia mať pri sebe rodinu s vnukmi a pravnukmi, partnera, o ktorého sa môže oprieť, pravidelný pohyb, pozitívne myslenie, dobrú náladu, koníčky, čo spestrujú život. Vtedy ani tá chrbtica, čo ju trápi dobrých 40 rokov, tak nebolí :). 


Podeľte sa s nami o vaše skúsenosti, postrehy a názory na Facebooku, e-mailovej adrese zivot@ringieraxelspringer.sk alebo prostredníctvom pošty, ktorú môžete zasielať na adresu redakcie Prievozská 14, P. O. BOX 45, 820 04 Bratislava 24

 

Náhla porucha rovnováhy je almarmom, že sa s telom deje niečo zlé
Makovo-mandľový koláč
Surovina budúcnosti? Riasy obsahuje 70 percent potravín a tvoria každú druhú molekulu kyslíka

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×