Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Hrdý olaský hudobník Mamuko: Vidím, že prístup našich rodičov k vzdelaniu bol zlý, deti vediem inak

03.02.2018 (5/2018) „Keby ma rodičia viedli k učeniu, dnes som mohol mať hádam aj vysokú školu. Toto sa teda snažím vštepiť mojim deťom,“ hovorí Mamuko (39) z nitrianskej Borovej.
Hrdý olaský hudobník Mamuko: Vidím, že prístup našich rodičov k vzdelaniu bol zlý, deti vediem inak
4 fotografie v galérii
Mamuko je hrdý olaský Cigán a na svoje korene nezabúda. Jeho rodina žije úplne normálnym...
Autor fotografie: Miro Miklas

Pochodili kus Európy, cigánska komunita ich dokonale pozná a ich pesničky roztancujú každú poriadnu diskotéku. Práve hudba a tanec je to, čo podľa nich spája nielen cigánsku komunitu, ale i tento, často s predsudkami spájaný svet so svetom nás gadžov.

Málokto však vie, že Alexandra Bihariho Mamuka, zaujíma nielen hudba, ale i spôsob pomoci svojej komunite, pretože, ako hovorí, ak sa veci nezmenia, Cigáni zostanú stále zaostalí.

„Hudba je pre nás ako med pre osy. Prostredníctvom nej môžeme deti naučiť nové veci, zmeniť ich pohľad na vzdelanie, ukázať, čo dokážeme,“ hovorí muzikant, ktorý sa otvorene pýta, kam idú peniaze na Rómov, ktoré majú tejto komunite pomáhať.

„Žijem na Borovej odmalička. Je tu najväčšia komunita Cigánov široko-ďaleko, napriek tomu si nepamätám, že by nám sem niekto nejaké peniaze priniesol,“ podotkne na úvod nášho stretnutia.

„Pritom by stačilo málo, otvoriť v našej lokalite nejaké centrum pre naše deti. Vlastne by nám úplne stačil nejaký priestor, pretože naše deti, presnejšie ich rodičia ich nebudú vodiť do nejakého komunitného centra na Orechovom dvore, kam sa autobusom poriadne ani nedostanete. Navyše, pre našich ľudí je veľa zaplatiť cestovný lístok deťom, niekam ich zaviesť a potom ich dostať domov. Ak nám chce niekto naozaj pomôcť, nech začne s pomocou tu, medzi nami.“

Rodák z Borovej

Ak nie ste z Nitry, tak vám možno Borová ulica veľa nehovorí. Ide o časť mesta, kde sa usadili rómske rodiny, až z toho vyrástla štvrť, ktorú domáci vnímajú nie veľmi lichotivo.

Vitajte na Borovej. Tu sa Mamuko narodil, vyrastala žije so svojimi príbuznými. 4 fotografie v galérii Vitajte na Borovej. Tu sa Mamuko narodil, vyrastala žije so svojimi príbuznými. Zdroj: Miro Miklas

„Ja som sa tu narodil,“ privítal nás doma muzikant s manželkou. „Som tu odmalička, je to veľmi pekná štvrť, kde všetci všetko o sebe vedia aj to, čo nemusia :). Mama pochádza z Lučenca, z rodiny olaských Cigánov, presnejšie Lovárov. Otec je odtiaľto, no jeho rodičia pochádzali z Hosťovej, máme aj maďarských predkov, naše rodinné väzby siahajú až do Budapešti.

Môj otec mal nielen zaujímavý život, ale aj dve ženy. Maco, s ktorým spievam, je teda môj brat. Moje detstvo bolo veľmi pekné, vyrastal som za socializmu, všetko bolo vtedy iné. Deti z našej ulice chodili do základnej školy na Sopóciho, dnes už Krčméryho, ktorá je tu neďaleko. Ako deti sme sa hrávali na Borine, behali po vonku, táto generácia vyrastá celkom inak.

Moja mamina chodila vtedy do roboty, otec tiež a ja som ako malý chlapec trávil popoludnie v družine. Tá nám všetkým veľa dala, pretože tam sme si robili úlohy a chodili na rôzne krúžky. Doma nás škola veľmi nezaujímala, pretože nás k vzdelaniu rodičia veľmi neviedli. Prečo? Po rokoch som nad tým rozmýšľal, no pravý dôvod, prečo to tak bolo, neviem.

My ako mladí chlapci sme si vôbec neuvedomovali, že vzdelanie je dôležité, naši rodičia školy tiež nemali. Nikdy u nás školy neboli potrebné, dokonca sme sa vysmievali tým, ktorí sa učili. Pre nás bola najvyšším vzdelaním učňovka, ktorá bola po skončení základnej školy povinná, dnes už všetko končí na základnej škole,“ spomína Mamuko.

„Ja tiež nemám žiadne vzdelanie, hoci som mal talent na klavír a otec mi dokonca v Nitre zaplatil súkromných učiteľov hudby. Bavilo ma to, a dokonca za to, že som mohol hrávať na klasickom klavíri, ktorý sme doma nemali, učiteľke hudby pomáhal s prácami okolo domu a na záhrade. Mal som pätnásť a doma som mal niečo, čo vyzeralo ako klavír, otec to kúpil niekde od Vietnamcov :).

V sedemnástich sa mi podarilo dostať sa na konzervatórium v Banskej Bystrici, no nebolo z toho nič, pretože to boli práve rodičia, ktorí povedali dosť. Bolo treba zarábať a kšeftovať, prišli deväťdesiate roky,“ zasmeje sa Mamuko nad spomienkami.

„Navyše, otec mi povedal, že je čas si vybrať ženu. Bol som šokovaný, pretože hoci som vedel, že to medzi nami takto chodí, nebol som na to vôbec pripravený. Mal som osemnásť, keď som si vybral Magdu, bola o štyri roky mladšia. Už sme spolu dvadsať rokov, máme tri deti. Či som si vybral dobre? Áno,“ hovorí.

Dodá, že svoju dcéru však vychováva celkom inak a isté je, že ju len tak skoro nevydá.

Izolácia v komunite

„Máme tri deti. Vychovať v tejto lokalite dieťa, aby malo vzdelanie, je veľmi náročné a ťažké. Začína sa to už tým, s kým sa to dieťa priatelí a stretáva. Tu na Borovej je to o to náročnejšie, že veľmi málo ľudí razí filozofiu vzdelávania sa,“ pokračuje Mamuko.

S manželkou Magdou vychovávajú tri deti, chlapci chodia na stredné školy a venujú sa tiež hudbe. 4 fotografie v galérii S manželkou Magdou vychovávajú tri deti, chlapci chodia na stredné školy a venujú sa tiež hudbe. Zdroj: Miro Miklas

„Keď som chodil do školy ja, mal som bielych spolužiakov, kamarátov, dnes sa stala zo spomínanej základnej školy skoro čisto cigánska škola. Za socializmu sme museli ísť aspoň na tú učňovku, dnes všetko končí v ôsmom, deviatom ročníku. Navyše, aj tie staršie deti sú na úrovni piatakov, ôsmaci nevedia základnú násobilku.

Pýtam sa však, ako je to možné? Čo robia tí učitelia? Chápem, že ich to možno nebaví, keď vidia, že rodičia o výsledky v škole nemajú záujem. Nám sa prihodilo niečo podobné, obaja synovia na základnej škole nosili jednotky, dvojky, no napriek tomu mladší Berczi neurobil prijímačky na strednú. Ako je potom možné, že mal dobré známky?

Starší syn študuje na hotelovej škole, a hoci si raz musel zopakovať ročník, chápali sme to, pretože hoci mal známky na základnej škole porovnateľné so žiakmi z iných škôl, nevedel napríklad vôbec angličtinu.

Dnes už spätne vidím, že som ani ja nebol hlúpy, ani menej chytrejší ako moji spolužiaci, mali sme rovnaké šance, no rozdiel bol v prístupe rodičov. Keby ma moji viedli k učeniu, dnes som mohol mať hádam aj vysokú školu. Toto sa snažím teda vštepiť svojim deťom. Život ma naučil, že vzdelanie je správna vec.

Ten rozdiel, ako to funguje, sme so ženou videli sami. Starší Mamuko chodil do škôlky, potom do školy a na strednú ešte v rokoch, keď mal bielych spolužiakov. Mladší už len Cigánov.

Podobný problém máme teraz s dcérou, má desať rokov a už vidíme, že sa hanbí napríklad sama nakupovať. Aj preto zvažujeme, že by sme odtiaľto odišli. Pretože ak tu zostaneme, istým spôsobom ju izolujeme od bežného sveta. Samozrejme, nie každý si môže dovoliť odísť, preto by mala prísť pomoc v nejakej forme sem.“

Politici nepomôžu

„Nie je veľmi dobré, keď vznikajú takéto izolované osady, pretože tu dochádza ku konfliktom, ktoré nám potom nerobia dobré meno,“ pokračuje Mamuko.

„Z toho, čo som prežil, som presvedčený, že takéto komunity nie sú pre nás Cigánov tým najlepším. Žiaľ, politici to podľa mňa nechápu alebo chápať nechcú, inak by to začali reálne riešiť.

Na Slovensku sú Rómovia, ktorí sa dostali aj do politiky, pretože nevyrastali v osadách, doma hovorili od malička po slovensky a to, že sú naši, vidno hádam len na farbe pleti. Práve preto by mali chápať, že izolovať Cigánov do osád nie je tá najlepšia cesta.

Aj to je dôvod, prečo som sa rozhodol, že skúsim tejto komunite pomôcť tak, ako viem. Spomínal som priestory, ktoré zháňam, no neuspel som. A to mám vďaka hudbe dobré kontakty. Nechápem totiž, prečo nemôže nejaké centrum pre naše deti vzniknúť priamo tu.

Poviem otvorene, že sme zháňali priestor práve v areáli základnej školy, ktorú navštevujú najmä naše deti. Neuveríte, klopal som hádam na všetky dvere, no vraj sa tam priestory získať nedajú.

Tak potom ako chcú naše deti zmeniť? Práve kultúrou môžeme zmeniť pohľad bielych na nás Cigánov a opačne. Naše deti treba odmalička vychovávať, aby sa medzi nich vaše deti nebáli chodiť.“

Mamuko so svojím bratom Macom preslávili tradičnú cigánsku muziku v modernom prevedení najmä medzi mladými, aj Nerómami. 4 fotografie v galérii Mamuko so svojím bratom Macom preslávili tradičnú cigánsku muziku v modernom prevedení najmä medzi mladými, aj Nerómami. Zdroj: Archív M.

Maco & Mamuko

Nitrianske rómske súrodenecké duo Maco a Mamuko (Július Bihari, Alexander Bihari) tvorí a spieva tradičnú rómsku hudbu v tanečnej úprave. Zaspievala si s nimi už aj speváčka Nika Karch, kvôli piesni Khelen Šavale sa musela naučiť text po cigánsky.

„Spievame o všetkom, o láske, o vzťahoch, snažíme sa ukázať, aký je v nás temperament,“ pokračuje Mamuko.

„Dostali sme sa aj na najväčší rómsky festival v Európe, v Ciechocinku, ktorý organizuje najpopulárnejší Róm v Poľsku Don Vasyl. Hoci spievame v rómčine a maďarčine, snažíme sa naše texty poslovenčiť, aby im rozumeli aj u nás doma, hoci sme sa nikdy nestretli s tým, že by to niekomu prekážalo,“ pokračuje Mamuko a pozýva nás k stolu.

Jeho žena Magda totiž pripravila spoločný obed, výbornú slepačiu polievku, dusené hovädzie s haluškami a tradičný tvarohový koláč, ktorý Cigáni pečú iba pri výnimočných rodinných udalostiach a sviatkoch.

„Základom je skutočne vzdelanie malých detí, toto by si mali všetci uvedomiť, inak sa nič nezmení. A nie sem posielať úradníkov, ktorí ani nevedia, ako sa tu naozaj žije. Tu majú ľudia problémy a starosti, ktoré možno vám bielym prídu smiešne až jednoduché, pre nás sú však často neriešiteľné.

Hovorím aj o čiernych stavbách, ktoré by možno ľudia po rokoch aj radi zlegalizovali, no nevedia ako a boja sa pokút. Možno aj toto by bol začiatok, aby sa tu veci začali dávať do poriadku. Ľudia odtiaľto nemajú kam ísť, nemajú peniaze, a tak žijú a pristavujú tam, kde vyrastali a kde žije ich rodina.

Nás Cigánov vníma verejnosť ako tých, ktorí kradnú zemiaky, no ja to vidím inak. Ja by som tiež chytil nervy, keby mi niekto kradol úrodu, no chápem aj tých, ktorí to robia, pretože sú jednoducho hladní.

Tu sa hovorí o peniazoch pre rómske komunity, no kde skončia, keď ten chudák musí stále kradnúť? Ako mu pomohli? Viete, myslím si, že tí vzdelaní vedia aj dobre počítať, aj dobre účtovať,“ naznačí.

„A potom to všetko navonok vyzerá ideálne. A potom sa teda pýtam, kto je zlý? Naozaj len ten, ktorý ukradol vrece zemiakov?“

Hrdí Cigáni

Nedalo sa nevšimnúť si hrdosť na to, že Mamuko o sebe hovorí zásadne ako o olaskom Cigánovi. K tejto komunite sa hlási a nedá na ňu dopustiť. Slovo Róm počas nášho stretnutia padlo len málokedy. Zaujíma nás, ako to teda vidí on.

„Nevidím v tom žiadny rozdiel, nerobím si z toho veľkú hlavu. Viem, že dnes sa nám hovorí tak slušne, Rómovia, no my sme jednoducho Cigáni,“ zasmeje sa.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×