Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pred divadlom fabrika: herec Lukáš Latinák vie čarovať so sklom

28.01.2018 (4/2018) Herec Lukáš Latinák (40) využíva krehkú krásu skla na charitu.
Pred divadlom fabrika: herec Lukáš Latinák vie čarovať so sklom
10 fotografií v galérii
Z času na čas pričuchne aj k takejto chlapskej práci.
Autor fotografie: Archív L. L.

Jeho otec sa síce živil ako obchodník, je však náruživý a veľmi úspešný ochotnícky herec. Lukáš Latinák ide v otcových stopách, zvolil si herecký chlieb, ešte skôr si však nejaký ten čas obliekal montérky, aby dal vyniknúť svojej kreativite a umeleckému cíteniu v symbióze s tvrdou chlapskou prácou.

Študoval v niekdajšej bašte sklárskeho priemyslu v Poltári a zdá sa, že sklo mu tak vošlo pod kožu, že všade, kam príde, hodnotí krásu tohto krehkého a tvrdého materiálu okom fajnšmekra.

„Keď sa zubný laborant s niekým rozpráva, uprene sa mu pozerá na zuby. Som na tom podobne,“ smeje sa.

V dobrej nálade rozpráva aj o tom, ako musel mlčky pretrpieť, keď jeho manželka zariaďovala domácnosť a nakupovala poháre. Sklársku píšťalu dnes herec berie do rúk minimálne raz do roka, aby jeho diela – krehká sklenená krása – pomohli ľuďom, osudy ktorých nás dokážu chytiť za srdce.

Každý rok so svojimi spolužiakmi z vysokej školy, hovoria si chalaňi, spolu aj cestovali vo štvorici po Slovensku, organizujú niekoľkodňovú charitatívnu akciu Vianočný bazár. Za osem rokov vyzbierali niekoľko tisíc eur.

Tristokrát k peci

Herec spomína, že v Heľpe pri starých rodičoch a v Hriňovej, kde býval, zažil detstvo, aké súčasná generácia detí vyrastajúca pri počítačoch bude poznať len z archívnych snímok.

Leto na dedine, tak to bolo napríklad aj kúpanie sa v Hrone a plávanie za pomoci obrovských duší z traktorových pneumatík. A práve v takomto na prvé počutie idylickom prostredí vznikali detské priateľstvá, ktoré hlavným aktérom zasiahli osudovo do života.

Lukáš Latinák 10 fotografií v galérii Lukáš Latinák Zdroj: Miro Miklas

„S najlepším kamarátom Petrom sediac v jednej lavici sme boli veľmi praktická dvojica. Mne išli humanitné predmety, on bol macher v matematike či vo fyzike. Keď sme písali diktát zo slovenčiny a bol v slove ypsilon, tak som ho kopol do nohy. On mi zase pomáhal s matematikou. Bol taký šikovný, že počas písomky stihol vyrátať príklady obidvoch skupín. Naša generácia si iste pamätá, ako nás delili na skupiny A a B.

Práve s Petrom sme navštevovali Ľudovú školu umenia v Detve, sedem dievčat a medzi nimi my dvaja. Zlatá pani učiteľka Agáta Hnilicová nás volala lapaji a mala s nami božskú trpezlivosť. Aj sme postvárali kadejaké sprostosti, aj sme čosi pokreslili a vymodelovali.

Oboch nás bavilo kreslenie, Peter sa aj preto rozhodol, že pôjde študovať za sklára. Tak som šiel s ním. Dá sa povedať, že som k tomuto povolaniu prišiel ako slepé kura k zrnu.“

Napriek tomu, že na strednú školu neviedla priama cesta, odbor, ktorý si vybral vďaka kamarátovi, bol pre neho to pravé orechové. Ako budúceho umelca ho bavila hlavne voľná tvorba, keď však vo štvrtom maturitnom ročníku zarezávali vo fabrike pri peci, to akoby prišiel na psa mráz.

„Ráno sme vstávali o piatej, z internátu do fabriky sme išli už v montérkach, aby sme sa vyhli studeným šatniam, a poďho rovno k vyhriatej peci. V lete to však bolo hotové peklo, vonku bolo 35 stupňov, pri peci o desať viac. Pri práci sme vypili aj sedem litrov vody.

Vo fabrike išlo väčšinou o monotónnu prácu. Keď sa fúkali poháre na stopke, naberal som žeravú sklovinu práve na tú stopku, čiže majster si odstrihol, koľko potreboval a ja som zvyšok vyhodil do odpadu. Keď sme za zmenu urobili tristo kusov, na konci som vedel, že som išiel tristokrát k peci, tristokrát nabral, tristokrát podal majstrovi, tristokrát stiahol zvyšok do odpadu...“

Do Bratislavy so Štefánikom

„Ešte pred maturitou ma prijali na vysokú školu múzických umení a mama mi navrhla, aby som počas letných prázdnin ostal pracovať vo fabrike a zarobil si tak na začiatky v Bratislave. Až vtedy som spoznal, čo je to tvrdá práca v sklárni.“

V jeho spomienkach figuruje rok 1994 ako obdobie, keď dostal prvú, na tie časy slušnú výplatu – 5 600 korún.

„Cestou do Bratislavy mi tak robili spoločnosť Štefánik a traja Bernolákovia,“ s humorom rozpráva na margo vtedajších bankoviek.

Napriek spomínanému ,stretu‘ s realitou priamo vo fabrike ho sklárstvo aj tak držalo naďalej vo svojich osídlach. Korunou všetkého bola hlavne pútavá história tohto málo známeho odboru.

„Viete, kedy sa datuje prvý sklenený výrobok vedome vyrobený ľudskou činnosťou?“ skúša ma na stretnutí.

No veď kto by to aj vedel, zrejme človek s encyklopedickými vedomosťami alebo iba takí milí blázni do skla.

„Stalo sa to v Egypte počas veľkých osláv na počesť Boha Slnka. Na okraji púšte horeli veľké vatry, piesok sa spiekol a vznikli tak zvláštne pevné tvary. Múdri Egypťania zobrali palicu, nabalili na ňu hlinu a pichli ju do tej roztavenej hmoty. Potom, keď palica zhorela, vznikla farebná amfora na vonné oleje a kúsky skla sa využívali aj ako náušnice.“

Zó série týchto fliaš bola najväčšia bitka o biely podklad s čiernymi škvrnami, takzvaný dalmatínec. 10 fotografií v galérii Zó série týchto fliaš bola najväčšia bitka o biely podklad s čiernymi škvrnami, takzvaný dalmatínec. Zdroj: Miro Miklas

Lukáš Latinák spomína históriu aj v prípade, keď sa rozhodol napraviť nákupné zvyky svojej manželky.

„Vybrali sme sa na dovolenku do Benátok aj preto, aby sme si odtiaľ priviezli aspoň jeden set pohárov na pitie. Okrem toho, nemohol som si nechať ujsť návštevu susedného ostrova Murano, ktoré bolo odjakživa mekkou sklárov.

Miestni majstri dostávali za svoju šikovnosť šľachtické tituly, a keď sa vybrali do mesta, v pätách mali ozbrojenú eskortu, nielen pre svoju ochranu. Boli nositeľmi vzácneho výrobného tajomstva. Ak by chceli ujsť, strieľali by na nich ako na dezertérov.“

Učiteľky a opatrovateľky

Lukáš Latinák stihol získať maturitné vysvedčenie v Poltári na začiatku konca starých dobrých zlatých čias. Krátko po tom sa už sklársky región začal spomínať iba v súvislosti s padlou krásou. Fabriky vytunelovali, tisícky ľudí prišli o prácu, región oprášil svoj smutný prívlastok – hladová dolina.

„Miestne sklárne, tak to bolo päť divízií, ako študent som v rámci exkurzie navštívil všetky a bolo sa na čo pozerať, všade sa pracovalo, vyrábalo. V tom čase tam stavali nový internát aj telocvičňu, vyzeralo to, že ich bude treba, pretože bude dobre.

Dnes je všetko inak. Internát, kde som býval, je prázdny. Moje bývalé učiteľky majú krátko pred dôchodkom a musia pracovať ako opatrovateľky rakúskych dôchodcov, aby uživili rodiny. Minule som išiel autom okolo jednej z divízií – Utekáč – a bolo mi do plaču. Videl som opustenú, spustnutú budovu, na streche rástli stromy.

Moji spolužiaci pracujú v severomaďarskom meste Salgótarján, kde sú sklárne, iní zase našli uplatnenie až v ďalekej Číne. Miestni si ich šikovnosť a odbornosť tak vážili, že im pridelili šoféra, sprievodkyňu, dostali slušné diéty aj ubytovanie.“

Aj chalaňi fúkajú

Kým niektorí jeho spolužiaci fúkali do sklárskej palice na opačnom konci sveta v jednom z najväčších štátov planéty, Lukášovi Latinákovi sa darilo na divadelných doskách. Cestu ku sklu si však opäť našiel.

„V roku 2010 sme účinkovali s divadlom Teatro Tatro v Kanade na olympijských hrách, odohrali sme 50 predstavení. Práve tam som sa v Slovenskom dome zoznámil s riaditeľom sklární z Lednických Rovní Ľubomírom Pechom. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že u nich môžem vyrobiť pár kúskov, ktoré potom predáme na Vianočnom bazári. Táto tradícia trvá už osem rokov, chodievam tam aj s mojimi kamarátmi chalaňmi, ktorí sa tiež priúčajú sklárskemu remeslu.“

Chalaňi sa v prípade bazára inšpirovali českými kolegyňami Táňou Vilhelmovou a Aňou Geislerovou, ktoré v rámci charity darujú ,ľuďom zážitky či emócie.

„Zorganizovali napríklad zájazd k moru, kam cestovali dôchodcovia, ktorí nikdy takúto dovolenku nepodnikli. Aj my sme chceli ponúkať najprv hlavne pozitívne emócie.

Videl som predávať v nákupnom centre ľudí so svalovou dystrofiou tričká, oslovil som ich, že by som im rád pomohol a ponúkol zážitok. Najprv na mňa len pozerali, čo to táram, nakoniec sme pre nich zorganizovali lety lietadlom. V Prievidzi na letisku sme naložili do malého športového lietadla aj ležiacich pacientov.

Juraj Kemka zase vymyslel projekt, ktorým ponúkol bývalým politickým väzňom výlet do Komárna do vojenských táborov nútených prác. Divili sme sa, koľko záujemcov sa prihlásilo, nedalo sa všetkým vyhovieť. Zrejme sa potrebovali s touto neľahkou časťou svojho života vyrovnať tak, že sa po rokoch pozreli na miesta, kde trpeli.“

Časom do charity komponovali aj smiech. „Humoru sa nebránime, hoci v niektorých oblastiach je ťažko sa ho dopátrať.“

Sklárom by chcel byť aj Marián Miezga. Na snímke sú slovenskí herci s hutmajstrom Petrom Dubovým. 10 fotografií v galérii Sklárom by chcel byť aj Marián Miezga. Na snímke sú slovenskí herci s hutmajstrom Petrom Dubovým. Zdroj: Archív L. L.

Jeden z chalaňov, Marián Miezga, pre seniorov zorganizoval kurz s názvom Starci na chmaily, aby sa dôchodcovia naučili mailovať či využívať skype na komunikáciu so svojimi deťmi a vnukmi, ktorí odišli za prácou do cudziny.

Postupne však chalaňi pozitívne emócie nahrádzali praktickou pomocou, ktorá je nutná takmer za každým rohom, pretože ľudského utrpenia je na tomto svete nadostač.

„V tomto roku podporíme aj výskum, ktorý sa týka vírusu OMCD. Príde si do ľudského tela a odíde, ani o tom nevieme, aj niekoľkokrát za život. Zle je, ak napadne tehotnú ženu, vtedy sa zdravým ľuďom narodí postihnuté dieťa. U nás sa tejto problematike venuje ,až‘ jedna lekárka na Kramároch.

Poznám príbeh rodiny, keď manžel ochorel a matka sa musela starať o dve zdravé deti plus jedno takto choré. Bola nútená sa rozhodovať, či dá peniaze na jedlo, alebo na lieky, zdravotné poisťovne totiž v takýchto prípadoch nie sú veľmi štedré.

Alebo bol na našom Vianočnom bazári chlapec, ktorý práve pre spomínaný vírus nemal nikdy chodiť. Prišiel síce po vlastných, ale s implantovaným prístrojom, vďaka ktorému počuje, a s inými zdravotnými problémami.“

Pred pár týždňami, v čase pred najkrajšími sviatkami v roku, sa chalaňom podarilo vyzbierať sumu vo výške viac ako 22 000 eur. S bazárom im pomáha asi 40 dobrovoľníkov, ktorí si v zamestnaní v tom čase čerpajú dovolenku.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×