Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Dokumentarista Braňo Molnár: Prírodu sme veľmi zmenili, už môžeme zachovať iba to, čo zostalo

22.01.2018 (3/2018) Braňo Molnár (49) s riekou neskončil. V druhom diele dokumentárneho filmu Žijem Dunajom by sa chcel preniesť ešte hlbšie do starých čias.
Dokumentarista Braňo Molnár: Prírodu sme veľmi zmenili, už môžeme zachovať iba to, čo zostalo
13 fotografií v galérii
Pôvodné koryto rieky pod Hrušovskou zdržou.
Autor fotografie: Braňo Molnár

S dedkom chodil k rieke chytať ryby. Vďaka nemu sa ako malý chlapec učil pliesť rybársku sieť, prútené koše, dožinkové vence či stavať prístrešky z trstiny. Tento svet je preč. Jeho koniec priniesla doba a zaklincovalo ho mohutné Vodné dielo Gabčíkovo.

Dunaj prešiel za štyridsať rokov výraznými zmenami. Takmer nič na ňom a okolo neho nie je tak, ako bývalo. Zmizli aj rybári, ktorých živil.

Druhý diel plánuje nakrúcať nielen vo zvyškoch unikátnej vnútrozemskej dunajskej delty na hraniciach Slovenska a Maďarska, ale aj v jedinečnej delte a biosférickej rezervácii na konci rieky v Rumunsku a na Ukrajine. Tam sa život podobá tomu, o ktorom mu rozprával dedo.

Ako si sa dostal k filmu?

Chodieval som do prírody s ostrieľaným znalcom divočiny Zdenom Vlachom, ktorý so sebou nosil kameru, kým ja som fotografoval. Pohyblivé obrázky a ucelenosť filmárskej práce mi učarovali. To už nebolo o tom urobiť jednu fotografiu, ale o celom filme. Keď človek vidí výsledok, tak to viac hreje pri srdci.

Prečo si sa dal práve na dokumentárne filmy, z ktorých sa ktovieako vyžiť nedá?

Lebo hrané by ma nebavili a ani o nich nič neviem. Baví ma príroda, ktorú som aj študoval. Kto chce robiť prírodu, musí robiť dokument. Inak by to nešlo.

Dokumentarista Braňo Molnár.. 13 fotografií v galérii Dokumentarista Braňo Molnár.. Zdroj: Vladimír Kampf

Mal si od začiatku jasné, že sa ťa ujme nejaká televízia a film ti aspoň odvysiela?

Do projektov sa púšťam sám. Filmom Žijem Dunajom som sa začal zaoberať približne pred desiatimi rokmi. Vtedy som zaznamenával prvé časozberné zábery. Bolo to v čase, keď to kolegovia robili ešte kamerami. Ja som si už trúfol dať to fotoaparátom.

Spočiatku sa mi niektorí posmievali, no keď videli výsledok, pochopili. Technika robí neskutočné pokroky. Dnes si dobrú filmársku výbavu dokáže zadovážiť priemerne zarábajúci Slovák. Film však nie je len o technike...

Zdeno Vlach spomínal na nedigitálne časy fotoaparátov a kamier na filmy. To si nemohol dovoliť hocikto. Zároveň to u nás fungovalo tak, že kto dobrou technikou niečo nafotografoval, tak to aj predal.

Na Západe boli ľudia bohatší a mohli si drahšie dovoliť. Tam už sa predávalo ťažšie, lebo aj amatéri či nadšenci pracovali s kvalitnými vecami. Pri fotografovaní alebo filmovaní prírody je tak či tak najdôležitejšie mať pre ňu cit. Veď len čakať niekde mesiac na záber a rátať si pri tom hodinovú gážu sa v žiadnom prípade nedá.

Môžeš nás ohúriť nejakými číslami, ako dlho si na filme naozaj pracoval?

Posledné tri roky som sa mu venoval veľmi intenzívne. Bývam kúsok od Dunaja, takže odkedy som začal filmovať, tak som robil prvé zábery. Žiaľ, tie najstaršie som už nemohol použiť, lebo nezodpovedajú súčasným nárokom na kvalitu. Iba tie „časozbery“ boli použiteľné. S ostatnými som sa musel rozlúčiť, nech boli akokoľvek fantastické.

Oplatí sa robiť dokumentárny film?

U nás je to na hrane. Povedali mi, že ak chcem skrachovať, tak mám robiť ďalej dokumenty len pre slovenský trh. No keď to človeka baví, dokáže sa uskromniť a žije tým, tak to dokáže. Možno si niektorí ľudia myslia, že je to práca snov za slušnú odmenu. Dôležitejšie je byť zdravý.

To je azda dôležité vždy. Robilo ti niečo počas nakrúcania problémy?

Mal som napríklad natrhnutú achilovku. Kopli ma na futbale. Potom mi raz nevypla lyža a zlomil som si obe kosti. Po nich prišli ďalšie komplikácie. V nohe sa mi zlomila skrutka, ktorú mi zabudli vybrať a museli mi ju vytĺkať...

To sa zle čo i len počúva. Mám husiu kožu.

Vyberali mi ju len tak za živa v anestéze. Napriek tomu som chodil s dvadsaťkilovým ruksakom k Dunaju filmovať rybárika. Dalo sa. Preto som presvedčený, že je dôležitejšie zdravie ako reči o peniazoch.

Techniku na unikátne zábery si dnes už môže dovoliť takmer ktokoľvek. Bez skúseností a znalosti terénu je však stratený. 13 fotografií v galérii Techniku na unikátne zábery si dnes už môže dovoliť takmer ktokoľvek. Bez skúseností a znalosti terénu je však stratený. Zdroj: Braňo Molnár

Ako vzniká dokumentárny film o prírode? Dajme čitateľom návod ako na to, keď už si kúpia dostupnú techniku.

V prvom rade treba poznať danú tému. Pomohlo mi, že som študoval biológiu a som ornitológ. Samozrejme, spolupracovali sme s kopou ďalších odborníkov. Hudbu robil Marián Hasák. Miriam Kaiser nahrávala živé sláčiky a poskytla na koniec celú svoju skladbu. Pri filmovaní mi pomáhali aj Dano Gruľa a Dušan Senko, najmä so „časozbermi“ rastlín, čo je tiež výzva. Zdeno Vlach mi poskytol zábery orliaka morského.

Komentár mal zaujímavý a osobný obsah, no je načítaný pateticky. Film to posunulo do obdobia dramaturgického televízneho šantenia v 70. rokoch minulého storočia...

Tak to cítil hlasový režisér pri načítavaní komentára. Je možné, že sa to niekomu nepáčilo, avšak na druhej strane sme dostali aj mnoho kladných ohlasov.

Čo si chcel do filmu dostať, no nepodarilo sa ti to?

Na Vtáčom ostrove na Hrušovskej zdrži žijú králiky, ktoré lovia orliaky morské. To keby sa mi podarilo dostať do druhého dielu, budem šťastný. V druhom diele by mal byť zachytený aj život na naplaveninách Dunaja. Zahrniem doň aj suchšie oblasti okolo neho. Všetko zakončím v delte Dunaja.

Tam je to skvelé, ľudia sú zžití s prírodou. Je to tam také, aké to poznám z dedovho rozprávania. Ako dieťa som si veľmi želal zažiť to. Keď som bol po prvý raz v delte, vedel som, že to je ono!

Bolí ťa, keď vidíš rozdiel medzi tým, ako vyzerá Dunaj teraz a ako si ho pamätáš z detstva?

Bolí. V minulosti som na štrkových laviciach pokojne vplával do rieky. Dnes sú brehy kamenné, koryto je uzavreté a celé je to nepekné. Stráca to poéziu. Jedna z posledných veľkých štrkových lavíc sa už len za nižšieho vodostavu ukazuje pri Klížskej Nemej. Nad Gabčíkovom je iba pri Moste Lafranconi, čo je naozaj smutné.

Je aj niečo pozitívne? Nejaké príjemné prekvapenie?

Možno len Veľkolélsky ostrov pri Zlatnej na Ostrove, na ktorom začal kamarát Tomáš Kušík pásť kravy, kozy a kone. Zarastený terén zrazu ožil. Zvieratá ho vyčistili. Z podrastu vyliezli staré vŕby z čias môjho deda. Krajina tam vyzerá ako kedysi.

Môžeme urobiť niečo, aby boli príroda a ľudia spokojní?

Už sme ju veľmi zmenili. Už môžeme zachovať iba to, čo zostalo. Po výstavbe Vodného diela Gabčíkovo vytvorili niekoľko umelých záplav, aby zachovali prírodu čo najneporušenejšiu.

To sa však nepáčilo „bafuňákom“ (bratislavským prisťahovaleckým horenosom s kontaktmi), ktorí majú v tejto oblasti chatky. Vybavili si, že žiadne záplavy nebudú. Príroda sa zmenila a najväčšia vnútrozemská delta Dunaja stratila vodnú dynamiku.

Braňo počas práce na filme. 13 fotografií v galérii Braňo počas práce na filme. Zdroj: Braňo Molnár

Čo ti dnes okolo Dunaja chýba?

Oveľa bežnejšie boli chochlačky bielooké, čo sú naše najvzácnejšie kačky. Bývalo viac rýb, pretože rieka tiekla, napájala a oživovala aj ramená. Podarilo sa nám však v Hrušovskej zdrži vybudovať zimovisko pre vtáky a miesto, kde si na svojom ťahu môžu odpočinúť.

Nebude to iba tým, že keď zmizli lesy, tak vtáky lepšie vidíme?

Nie. Vznikla naozaj veľmi veľká plocha, ktorá im vyhovuje. Najhoršie je, že ťažba dreva je stále intenzívna. Na holoruboch vysádzajú nepôvodné druhy, v ktorých si zvieratá nedokážu nájsť priestor na život. Ohrozené sú napríklad dutinové vtáky a nielen tie.

Je Vodné dielo Gabčíkovo katastrofou pre prírodu?

Elektrickú energiu potrebujeme. Je fajn, že dielo nemá pôvodne plánované rozmery a nezlikvidovalo toľko lužných lesov. Keby boli ľudia zodpovednejší, tak by ich zvyškom dokázali pomôcť. Žiadne vodné dielo rieke nikdy nepomôže.

Vo filme zaujali aj zábery spod vody. Použil si akčnú športovú kameru na paličke?

Niektoré zábery sú vytvorené takto, za inými som sa aj ponáral. V minulosti som túžil fotografovať a filmovať pod vodou, no technika bola pre mňa finančne nedostupná. Tak som si to teraz užil. Žiaľ, ani tých rýb už nie je toľko, ako keď som sa potápal bez filmovej techniky.

Okrem toho treba vystihnúť obdobie, keď je voda krištáľovo čistá. Pretože sladká voda nie je taká priehľadná ako morská. Treba striehnuť a vedieť, kde sa ktoré ryby zdržujú. Raz mi vykradli auto aj s technikou. O pár minút som mal všetko preč.

Pri Dunaji?

Nie. Bolo to pred Stratenským tunelom v Slovenskom raji. Nevedel som, že tam už roky niekto beztrestne kradne bez toho, aby ho policajti dokázali zastaviť. Doplatil som na to. Nemal som s čím robiť.

Akú hodnotu mali tie veci?

Okolo 17 000.

Čo potom?

Zostala mi doma malá akčná športová kamera, s ktorou som chodil filmovať pod vodu. Aj pri filmovaní tou malou škatuľkou som strávil veľa času.

Bol to tvoj najhorší zážitok z nakrúcania?

Nepríjemné je, aj keď kamera spadne do vody, alebo ju človek neplánovane namočí. Pri každom poriadnom filme o rieke treba niečo utopiť... Čo tam po pár tisícoch.

Prejdime radšej na najkrajší zážitok z nakrúcania pri Dunaji. Pre mňa má silu záber jeleňa, ktorý sa kúpe. Raz som ho videl potme. Vedel som, že príde aj nabudúce. Stačilo počkať na dobrý vietor a vytrvať pár týždňov. Každý deň som v kryte strávil zo päť hodín. Popritom sa mi však podarilo nafilmovať všeličo iné.

Zábery kúpajúceho sa jeleňa sú pre režiséra jednými z najcennejších. 13 fotografií v galérii Zábery kúpajúceho sa jeleňa sú pre režiséra jednými z najcennejších. Zdroj: Braňo Molnár

Nie je to nuda?

Nie je jednoduché si to odsedieť a odležať. Niektoré vtáky sú aktívne za svitania. Do krytu treba prísť tak dve hodinky pred západom slnka a počkať si do rána. Ráno sa človek zobudí a hodinku či dve filmuje. Vtedy je to najlepšie. Takto to funguje aj v zime. Na horách je to o niečo horšie ako tu dole pri rieke. Niekedy je tam chladno, no dobrý spacák pomáha.

Stretol si pri Dunaji aj hlupákov?

Občas ma „vytáčali“ niektorí rybári. Prídu do prírody a robia okolo seba taký „svinčík“, že to nie je normálne. Mám pocit, že niektorí sú schopní sadnúť si aj do vlastného hovna, ktoré v prírode nechávajú len tak hocikde. Chodievam aj na maďarskú stranu. Tam je cítiť iná kultúra. K prírode majú oveľa väčší rešpekt a nerobia v nej taký príšerný bordel.


Braňo Molnár

Na plný úväzok pracoval dva roky pre Vodohospodársku výstavbu ako fotograf pri monitorovaní vtáctva. Potom začal fungovať na voľnej nohe a k fotografii pridal filmárstvo. Spolupracoval s rôznymi časopismi, leteckou spoločnosťou a ďalšími klientmi. Nakrútil filmy: Žijem Dunajom (2017), Bratislava, mesto uprostred prírody (2016), Biele objatie (2014), V zakázanom kráľovstve (2012), Nízke Tatry – srdce Slovenska (2010).


 

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×