Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Historické centrum Trenčína dopláca na nákupné centrá

16.01.2018 (2/2018) Aj centrum Trenčína dopláca na nákupné centrá, ktoré dokážu ľudí zaujať viac ako historické jadro. Nákupné hangáre na okrajoch miest sa stali novodobými korzami.
Historické centrum Trenčína dopláca na nákupné centrá
9 fotografií v galérii
Pohľad na mesto z hradu.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Barbora Prekopová (32) je rodená Trenčianka, ktorá už od študentských čias trávi väčšinu života mimo mesta a v zahraničí. Študovala v Bratislave, v Nemecku a teraz žije vo Švajčiarsku, kde si dokončuje vzdelanie v oblasti dizajnu. Do Trenčína prichádza často a rada. Páči sa jej tunajší temperament.

Giovanni Pacifico (44) a Massimo Liberatore (45) sa už tiež cítia byť Trenčania. Do mesta prišli po zemetrasení v okolí talianskeho mesta L´Aquila. Pracovali v luxusnom hotelovom komplexe Santo Stefano. Zemetrasenie na čas úplne zastavilo turistický ruch. Mali núdzu o zárobok. Ich voľba na ďalší život padla na Trenčín. Giovanniho vtedajšia priateľka Andrea, ktorá tiež pracovala v hotelovom komplexe, je odtiaľto.

Obaja sa v Trenčíne už zabývali. Giovanni sa oženil so Simonou a Massimo má priateľku Denisu. Na rozdiel od Barborky krútia hlavami, že aký temperament tu v Trenčíne? Je tu pekne, ale temperament naozaj nie.


Trenčiansky kraj

Úrady práce tu evidujú viac než 13 000 nezamestnaných. Miera nezamestnanosti dosahuje 3,5 %. Menšia v rámci Slovenska je len v Bratislavskom (3,12 %) a rekordne najnižšia v Trnavskom kraji, kde klesla na 2,6 %. V súčasnosti je na tom najhoršie Košický kraj s 9,91 %.


Námestíčko

Giovanni a Massimo si v Trenčíne otvorili najprv malú vinárničku s kaviarničkou La Piazzetta (Námestíčko) rovno uprostred historickej časti mesta. Ponúkali v nej dobrú kávu, vína a talianske špeciality.

Neskôr otvorili druhú La Piazzettu. Rozšírili sortiment o kopu talianskych gastronomických dobrôt a varia po taliansky bez kompromisov a prispôsobovania našim chutiam.

Trenčiansky hrad je nemožné prehliadnuť. 9 fotografií v galérii Trenčiansky hrad je nemožné prehliadnuť. Zdroj: Vladimír Kampf

Jedinečný je aj ich prístup ku zákazníkom. Zdravia ich, vítajú, ochotne poradia, prehodia pár slov talianskou slovenčinou a pri odchode sa vrelo lúčia. Tento prístup ich stále neprestal baviť. Slovensko ich zatiaľ nepokazilo.

V luxusnom hotelovom komplexe v Taliansku, ktorý tvorila časť starých domov v dedine a v ktorých sa mali hostia cítiť akoby pred sto rokmi, bol Giovanni riaditeľom a Massimo čašníkom. V Trenčíne je Giovanni čašníkom a Massimo kuchár.

„Už sme tu siedmy rok,“ spomína Massimo. „Je tu krásne. V meste sa dá nájsť všeličo zaujímavé. Funguje tu kultúra, no ľudia sú k sebe chladní a nevedia sa rozprávať.

U nás, keď sa stretneme, tak riešime všetko – od umenia cez klebety až po politiku. Tu sa nerozprávate. Ste tichí introverti. Taliani majú radi pestrú debatu, začnú kuchyňou, pokračujú vínom a známymi... Vidia do všetkého.“

Podľa Massima Slováci nie sú nároční ani ako hostia. „Keď si Talian všimne chybu na jedle, okamžite sa ozve. Slováci sú tolerantní, aj keď im niekto naloží zle ochutené či presolené, alebo nedovarené jedlo a neprekáža im ani to, že im niekto narozpráva, aké kvalitné víno im nalieva a pritom je to naozajstná hrôza.“

Usmiaty Talian má v Trenčíne rád najmä historické jadro. Mierové námestie a niekoľko starých uličiek.

„Veľmi sa mi páči aj trh, na ktorom predávajú drobní pestovatelia zeleninu. To je miesto, kde sa dá počas nákupu porozprávať. U nás veľa trhov nemáme, pretože predaj miestnych potravín sa nasťahoval do obchodov.

Trh v Trenčíne je jedno z mojich najobľúbenejších miest. Tu vidím, že v ľuďoch predsa len niečo komunikatívne drieme a aj ich baví rozprávať sa. Perfektná je i vaša tradícia vianočných trhov, na ktoré sa ľudia tiež chodia porozprávať,“ konštatuje.

„To si vtedy dám aj to vaše varené víno,“ pridáva s úsmevom. „Doma by som ho pil, iba keby som bol chorý. Raz za rok sa to dá zniesť.“

Čaro podráždenia

Barbora si zvykla, že keď príde domov do Trenčína, tak jej niekto vynadá. A neprekáža jej to. Dokonca v tom vidí akési čaro.

„Vo Švajčiarsku vám ľudia síce ochotne pomôžu. No zase len odtiaľ potiaľ. Do profesionálnych vzťahov nič osobné, ba ani osobité neťahajú. U nás vám pokojne vynadá predavačka v hypermarkete len preto, že ju chvíľu predtým nahneval niekto iný. Všetko má svoje pre a proti.“

Barbora Prekopová pred jej obľúbeným Artkinom Metro. 9 fotografií v galérii Barbora Prekopová pred jej obľúbeným Artkinom Metro. Zdroj: Vladimír Kampf

Vo Švajčiarsku napríklad takmer neexistuje, že by niekto niečo robil zadarmo. Na Slovensku je pojem priateľská služba často zneužívaný. Švajčiari sú neradi dlžní.

„Myslím, že preto tá krajina tak dobe prosperuje. Každý kto pracuje, si dokáže zarobiť na to, aby si dovolil nielen všetko, čo potrebuje, ale aj väčšinu z toho, po čom túži.

To, že kamarát zaplatí za pomoc kamarátovi, je v krajine nielen dobrého syra a čokolády celkom bežné. Našincovi sa to možno zdá nepochopiteľné, no je to aj prejav toho, že si vašu robotu druhý človek váži,“ hovorí žena, ktorá miluje na Trenčíne aj to, že v ňom vždy spontánne stretne nejakého známeho.

„Ak nie na ulici, tak v kaviarni alebo na kultúrnom podujatí, ktorých je tu, našťastie, stále veľa. Trenčín, teda aspoň podľa mňa, žije kultúrou.“

Hoci študovala v Bratislave, do mesta pod hradom Matúša Čáka sa vždy rada vracala.

„Cítim tu domov. Možno preto, lebo tu mám rodičov. Nikdy som neodchádzala s tým, že by som tu nechcela žiť. Je to naozaj umelecké mesto, v ktorom vyrástlo veľa talentovaných ľudí, čo sa prejavuje práve kultúrnymi akciami.“

A aj centrum Trenčína má niekoľko pekných zákutí.

„Hoci múrik farského kostola, odkiaľ je vidno mesto ako na dlani. Patrí k vyhľadávaným miestam predovšetkým zaľúbených. Perfektným miestom je ostrov medzi korytom Váhu a jeho kanálom. Kus prírody rovno v centre. Veľmi rada chodím na filmy do komorného Artkina Metro v srdci historickej časti.“

Barboru azda najviac na rodnom meste mrzí, že napriek potenciálu a chuti rozvíjať sa, je v mnohých projektoch a verejných stavbách kopa slovenskej lajdáckosti.

V Trenčíne jej prekáža zanedbaná doprava i výstavba s nedoriešenou infraštruktúrou. Sú to problémy jednoduchých ľudí, na ktoré existujú jednoduché riešenia, no prevládajú výhovorky a kopa zbytočných rečí.

„Opravou sfušovaných opráv sa stavby a projekty mnohokrát preplácajú. Stačilo by, aby veľké veci do rúk vzali veľkí ľudia,“ hovorí rázne. No napriek nedostatkom má rada našu povahu.

Trenčania sa podľa nej vždy dokážu nájsť a vzájomne sa podporiť. Súdržnosť, aká funguje tu, je na slovenské pomery mimoriadna. Napriek tomu by to chcelo aspoň trochu švajčiarskeho prístupu. Napríklad v službách.

Mestské kúpalisko na ostrove bolo dlho nefunkčné bez vybudovaných sietí. 9 fotografií v galérii Mestské kúpalisko na ostrove bolo dlho nefunkčné bez vybudovaných sietí. Zdroj: Vladimír Kampf

Kým v západných krajinách zákazník cíti, že je pán, tu má obavu, aby svojou prítomnosťou personálu nepokazil deň či dokonca celý život. No nájdu sa aj výnimky. Giovanni a Massimo idú príkladom.

V Trenčíne dokážu zachovať tradíciu osobitého prístupu a ukázať svetu napríklad novučičké mestské kúpalisko na ostrove, ktoré bolo dlho nevyužité len preto, že ho postavili bez vybudovaných sietí a s predpotopnými technológiami.

Táto trápna kuriozita sa dostala do kopy svetových médií, čím urobila Trenčín slávnejším ako hrad nad mestom. Približne v tom istom čase opomenuli v dopravne preťaženom meste urobiť privádzač z diaľnice. To už však nebola až taká mediálna šupa.

Svätí od Váhu

Barbora má rada aj prostredie Skalky. Z Trenčína je to len na skok. Skalka je chrám a bývalý kláštor vytesaný do skaly. Žili v ňom mnísi a pustovníci, svätý Svorad – Andrej a svätý Beňadik – Považan, kláštor je dodnes pútnickým miestom.

Svätý Svorad sa narodil v Poľsku okolo roku 980. Na územie dnešného Slovenska prišiel po tom, ako sa poľský kráľ Boleslav Chrabrý rozhodol odstrániť starosloviensku liturgiu.

Najprv býval v benediktínskom Kláštore svätého Hyppolita na Zobore, potom odišiel na Skalku, aby tu žil ako pustovník. Neskôr sa k nemu pridal učeník Beňadik.

Beňadika prezývali aj Považan alebo Vážsky. Po smrti svojho učiteľa Svorada zostal žiť v jaskyni v Skalke. Zomrel násilnou smrťou, prepadli ho zbojníci, lebo si mysleli, že v jaskyni ukrýva peniaze, zabili ho a jeho telo hodili do Váhu. Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať vysoko nad Váhom.

Benedikt vo svojej pustovníckej jaskyni žiadny poklad nemal a nemal im teda čo ponúknuť. Do rieky ho hodili na mieste, kde je dnes kostol na Malej Skalke. Jeho telo našli vo vode až po roku. Neporušené. Pltníci ho odvtedy uctievali ako svojho ochrancu.

Barbora Prekopová má Skalku rada aj preto, lebo nie je len pútnickým miestom, ale aj vyhľadávanou oblasťou pre priaznivcov športového lezenia. Práve tam pričuchla k horolezectvu, ktorému sa v minulosti aktívne venovala.

„Na Skalke som kedysi s kamarátkou Zuzkou a so skvelou partiou Trenčanov trávila všetky piatky a sviatky. Bol to môj druhý domov. Rada sa sem vraciam i dnes,“ spomína.

Rímsky nápis na skale pod Trenčianskym hradom je najvýznamnejšia rímska epigrafická pamiatka na sever od Dunaja. Kto ho chce vidieť, musí vojsť do hotela pod bralom. 9 fotografií v galérii Rímsky nápis na skale pod Trenčianskym hradom je najvýznamnejšia rímska epigrafická pamiatka na sever od Dunaja. Kto ho chce vidieť, musí vojsť do hotela pod bralom. Zdroj: Vladimír Kampf

Efektívna magistrála

Najdlhšia čisto slovenská rieka Váh väčšinu miest, ktorými preteká, len decentne obchádza, alebo je skrytá v hlbokých zregulovaných korytách či kanáloch. Trenčín má k nemu najbližšie a je s ním najviac zžitý.

„Trenčania dokázali využiť hrádzu. Tá im slúži ako mestská magistrála pre peších, korčuliarov a cyklistov. Dokážu sa po nej veľmi efektívne dostať kamkoľvek, vyhnúť sa premávke na cestách a nepríjemným zápcham,“ pochvaľuje si Barbora.

Rieka tu ponúka veľa možností na oddych, rekreáciu a šport. Napríklad plávanie. V lete, v zime aj medzi kryhami. Obľúbené je veslovanie na kanoe, kajakoch alebo populárnych dračích lodiach. Dračie lode sú tímovým športom a v Trenčíne majú pevnú základňu. Na svoje si prídu veslári, kormidelník aj neodmysliteľný bubeník priamo na palube.

Pre kanoistov je Váh špecifický. Tvrdia, že sa na ňom veľmi dobre trénuje. Najmä, keď ho človek pozná. Každú vodu si treba najprv otestovať a zistiť, aká je. Tá je z ich pohľadu rôzna, mäkká i tvrdá. Každý kanoista ju musí cítiť, musí s ňou žiť. Kto s ňou nežije, dobrý nikdy nebude.

Za sekundu kamaráti

Giovanni rovnako ako Massimo oceňujú slovenské dámy, ktoré sú podľa nich bezkonkurenčne najkrajšie.

„Po prvý raz som prišiel do Trenčína pred pätnástimi rokmi,“ spomína Giovanni Pacifico. „Vtedy som ho mal asi radšej. Veľmi sa mi v tom čase páčila stredná Európa, ktorá sa už však zmenila. Dnes je z Trenčína štandardné európske mesto. Počas mojej prvej návštevy to bolo oveľa pokojnejšie a pomalšie. Ľudia sa oveľa menej naháňali za peniazmi.“

Trenčín je podľa neho na prácu a zárobok veľmi dobré mesto.

„Počas pracovných dní sem preto prichádza kopa ľudí. Život tu je úplne iný ako u nás. Taliansko je v mnohom ostrov sám pre seba. Máme špecifické počasie, gastronómiu... No aj tam sa veľa zmenilo.

Rím pred dvadsiatimi rokmi bol úplne iný, aj tam už majú ľudia od seba ďalej. Našťastie, jedlo a víno máme stále rovnaké. Všetko ostatné sa mení. Možno niekde na juhu zostalo pár dedín, v ktorých to funguje po starom.“

Giovanni tvrdí, že malé mesto mu vyhovuje. Cíti sa na polovicu Talian a na polovicu Slovák. V Bratislave by nechcel žiť. Ani vo Viedni či v Miláne. Život je tam drahší, veľa ľudí a ich vzťahy sú neosobné, nemajú iskru.

„Trenčín je skvelý. Mám rád, keď sa prejdem ulicami a môžem zdraviť známych. V noci sa tu môžem prechádzať bez toho, aby ma niekto otravoval. My Taliani sme o pár sekúnd s každým kamaráti. Slováci potrebujú čas na to, aby sa otvorili.“

Pamiatky... Tie Giovanni v Trenčíne síce nachádza, ale oproti Taliansku je to slabota. Tam o ne doslova zakopáva. Tu ho nič historické neprekvapilo.

„Možno katedrála v Košiciach alebo Banská Štiavnica. Mám radšej slovenské lesy. To je to, čo my nemáme. Mimochodom, ja sa už v Taliansku cítim ako turista. Už tam dlho nevydržím. Na druhej strane slovenská gastronómia mi raz za týždeň stačí,“ hovorí striktne.

Na festivale Pohoda. 9 fotografií v galérii Na festivale Pohoda. Zdroj: Vladimír Kampf

Záhadné signály

Obaja Taliani krútia hlavami nad tým, ako u nás funguje turistický ruch. Vlastne, ani príliš nefunguje. Tu máme podľa nich záhadnú medzeru. Pamiatky nedokážeme ponúknuť svetu na obdiv. Nestačí ich len mať.

Rovnako to máme z talianskeho pohľadu s kuchyňou. Máme jej zvyšky, ale inak akoby nás nezaujímala. Už ani netušíme, kedy je bryndza najlepšia a neprekáža nám, že často nemá s ovcami takmer nič spoločného.

Prehliadnuť Trenčiansky hrad je nemožné. Na Slovensku máme pozostatky 180 kamenných hradov. Tie na Považí mali chrániť obchodné cesty, dôležité križovatky a hranice. Slúžili aj na výber mýta. Preto ich budovali na strategicky významných miestach a v ťažko prístupnom teréne.

Stotridsaťkilometrová línia hradov na Považí bola stavaná tak, aby z každého hradu videli na dva najbližšie hrady. V čase nebezpečenstva si medzi sebou posielali signály. Dodnes však nevieme, akým spôsobom to naozaj robili.

Studené kamenné hrady v ťažko prístupných lokalitách sa časom stali nepohodlnými na bývanie. Okrem toho nájazdy Tatárov a Turkov už boli minulosťou, nebolo treba skrývať sa. Šľachta sa sťahovala do moderných zámkov.

Pohoda na nive

Váh je dôležitý aj pre súčasného veľkého Trenčana Michala Kaščáka (45), riaditeľa festivalu Pohoda.

„Vyrastal som na sídlisku Noviny v Trenčíne, čo je vzdušnou čiarou k rieke len pár sto metrov. Ako deti sme mali svoje kráľovstvá, ktoré boli priamo pri Váhu. Chodili sme sa tam hrávať. Územia sme mali rozparcelované medzi sebou. Často bývala voda taká špinavá, že sme rozrážali penu rukami, ale pre nás to bolo úžasné dobrodružstvo.“

Festival Pohoda sa udomácnil na nive Váhu. „Trochu nadväzujeme aj na naše detské hry, keď sme si obsadzovali územia pri rieke, vyhlasovali kráľovstvá a vymýšľali. Teraz zasa s kamarátmi vymýšľam rôzne veci na našom festivale,“ skonštatoval.


Matúš Čák Trenčiansky

Známy uhorský šľachtic, ktorý na prelome 13. a 14. storočia ovládol celé terajšie západné a stredné Slovensko, dobyl aj väčšinu hradov na Váhu. Dokopy ich vlastnil približne päť desiatok a na Trenčianskom hrade si zriadil dvor podobný kráľovskému.

U uhorského panovníka ani u cirkvi nebol veľmi obľúbený, pretože na svojich územiach sa správal ako jediný vládca. Nitriansky biskup ho dokonca dal do cirkevnej kliatby. Očividne mu to neublížilo, vládol na svojich panstvách až do smrti. Stredné a východné Slovensko ešte dlho potom nazývali Matúšova zem.


 

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×