Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Kriminalista s krošňou: Život na tatranských chodníkoch zmenili turisti k horšiemu

15.01.2018 (2/2018) Cez deň šéfuje popradským kriminalistom, podvečer si naloží nosičskú krošňu a vydá sa zasneženým chodníkom na Zamkovského chatu. Takmer každodenná vynáška patrí k životnému štýlu podplukovníka polície Branislava Zuriana (40).
Kriminalista s krošňou: Život na tatranských chodníkoch zmenili turisti k horšiemu
4 fotografie v galérii
Počas vynášky si zrelaxuje nielen telo, ale aj myseľ.
Autor fotografie: Archív B. Z.

Ak má policajt podávať v službe stopercentný výkon, či už v teréne, alebo v kancelárii, musí mať v poriadku nielen hlavu, ale aj telo.

„Ja si jedno i druhé, myseľ i svaly, udržiavam v dobrej kondícii na tatranských vysokohorských chodníkoch s klasickou nosičskou krošňou na chrbte. Som síce iba nosič amatér, za svoje služby neberiem od chatárov ani symbolické euro, no svojimi výkonmi sa snažím aspoň priblížiť tým najlepším tatranským nosičom,“ povedal nám na Hrebienku počas upevňovania dvoch sudov na krošňu riaditeľ odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade.

Poslední európski nosiči

Pavol Barabáš (58), autor skvelých dokumentárnych filmov s horskou tematikou, ktorý nakrútil aj dokument o tatranských nosičoch Sloboda pod nákladom, pripomína, že nosiči zásobujúci za každého počasia vysokohorské tatranské chaty sú vlastne posledným európskym endemitom.

Živá rarita, akú nevidno ani na poľskej strane Tatier, ani v Alpách. Chlapov s krošňami tam už dávno nahradili terénne autá, lanovky, helikoptéry. Je to efektívnejší spôsob, ktovie, možno aj lacnejší, no stratil sa pri ňom nenahraditeľný rozmer ľudskosti, človečina.

Tatranskí nosiči majú dnes kolegov iba v Himalájach a Karakorame. Tí síce nosia taký či onaký náklad na väčšie vzdialenosti, niekedy merané aj na desiatky kilometrov a niekoľko dní, vynášajú ho aj do väčších výšok, no miestne úrady v záujme ochrany ich zdravia povolili ako maximálnu váhu ich nákladu 25 kilogramov, na niektorých trasách dokonca nesmie táto váha presiahnuť 15 kilogramov.

Podplukovník Branislav Zurian si počas vynášky zrelaxuje nielen telo, ale aj myseľ. 4 fotografie v galérii Podplukovník Branislav Zurian si počas vynášky zrelaxuje nielen telo, ale aj myseľ. Zdroj: Archív B. Z.

Do neveľkej rodiny európskych endemitov patrí už trinásty rok aj podplukovník Branislav Zurian. Rodák z Banskej Bystrice sa presťahoval do podtatranskej metropoly na konci 90. rokov.

Mesto si ho od prvej chvíle podmanilo najmä kvôli možnostiam, ktoré sa mu tu ako športovcovi núkali. Na strednej škole súťažne behával na lyžiach, neskôr pretekal za banskobystrickú Duklu v drese biatlonistu. Preto mu Poprad s Vysokými Tatrami za humnami tak sadol.

„Vraví sa, a je na tom veľa pravdy, že policajt bez dobrej fyzickej kondície je len polovičným policajtom, preto k nášmu životu nevyhnutne patria telocvičňa, posilňovňa, plavecký bazén. Raz ročne mávame previerky fyzickej zdatnosti, nikto sa nechce pred kolegami cítiť trápne za to, že nedokázal splniť limit.

Pre niekoho, kto berie fyzickú prípravu na ľahkú váhu, sú potom previerky fyzickej zdatnosti nočnou morou, tí, ktorí poctivo trénujú, nemajú na previerkach žiadne problémy. Za svojej dvadsaťročnej služby som videl policajtov, ktorí sa po stometrovom behu nevládali nadýchnuť. Verte, je to dosť trápny pohľad,“ hovorí vyšportovaný kriminalista.

Telocvičňu zamenil za prírodu

Branislav Zurian však napriek týmto slovám paradoxne považuje hodiny strávené v telocvični za stratený čas, prednosť dáva pohybu v prírode. Preto si svoju telesnú kondíciu, ale aj myseľ utužuje s nosičskou krošňou na chrbte.

Na tatranských turistických chodníkoch smerujúcich k vysokohorským chatám často stretával nosičov, rovesníkov i ostrieľaných horských vlkov, ktorí sa zaťato pasovali s ťažkým nákladom.

Tento chlapský zápas s desiatkami kilogramov, so zemskou príťažlivosťou a skúškou odhodlania nevzdať to pod najstrmším stúpaním ho doslova opantal neprekonateľnou túžbou okúsiť nosičský chlebík na vlastnej koži. Lepšie povedané na vlastnom chrbte.

Každá vynáška je vo svojej podstate drina, niektoré patria medzi nosičské rekordy, niektoré vyvolávajú aj po rokoch úsmev na tvári.

Jozef Petras z Tatranskej Štrby vyniesol na konci 50. rokov na Zbojnícku chatu do nadmorskej výšky 1 960 m 130 kilogramov ťažké kachle, Rasťo Goriščák s Branislavom Zurianom dokázali na striedačku doniesť z parkoviska na Hrebienku na Zamkovského chatu 131 kilogramov ťažký septik, neprekonaným rekordom je 207,5-kilogramová vynáška Laca Kulangu. Je to však iba neoficiálny rekord, lebo pri tejto vynáške na Zamkovského chatu neboli pred štvrťstoročím žiadni svedkovia.

V pozadí niektorých vynášok tatranských nosičov je recesia. Tak sa na vysokohorské chaty dostali kajak, hojdacie kreslo pre chatára, vaňa či autobusová zastávka.

K raritným vynáškam tatranských nosičov možno s čistým svedomím prirátať aj tie Zurianove, ktovie, či nie je jediným nosičom na svete, ktorý sa s ťažkým nákladom trápi bez centa odmeny.

Splnený sen

„Tak som jedného dňa poprosil kamarátov z horskej služby, či by sa za mňa neprihovorili u šéfky Zamkovského chaty Janky Kalinčíkovej, aby som jej mohol sem-tam vyniesť nejaký ľahší náklad. Najznámejšia tatranská chatárka nebola proti, po prvýkrát som jej niesol z Hrebienka fľaše minerálky, moja prvá vynáška vážila 38 kilogramov. Potom som to skúsil s jedným liatinovým súdkom, to už bola iná káva,“ zaspomínal si pre Život Branislav Zurian.

Bezmála tri kilometre dlhý chodník vedúci z Hrebienka popri Studenovodských vodopádoch na chatu v nadmorskej výške 1 475 metrov sa stal pre podplukovníka z popradskej kriminálky trasou, ktorá už patrí k jeho každodennému životu.

Priznáva, že keď ho pracovné povinnosti zdržia v Poprade až do večera, pociťuje akési abstinenčné príznaky, je nesvoj, mysľou je na tatranskej magistrále. Je to pocit podobný tomu, ako keď notorického alkoholika odstavia v liečebni na Prednej Hore od jeho dennej dávky pálenky.

Vynáška na Chatu pod Rysmi dá svalom poriadne zabrať. 4 fotografie v galérii Vynáška na Chatu pod Rysmi dá svalom poriadne zabrať. Zdroj: Archív B. Z.

Za tie roky má za sebou ľahšie či ťažšie vynášky na všetky vysokohorské tatranské chaty, no najobľúbenejšou trasou je tá na Zamkovského chatu, ktorú vo vojnových 40. rokoch postavil známy tatranský horolezec a horský vodca Štefan Zamkovský.

Keď vyučenému fotografovi z Levoče komunisti v prvom roku svojej vlády chatu zrekvirovali a pomenovali po kapitánovi Jánovi Nálepkovi, majiteľa nadobro vyhnali z Vysokých Tatier, akurát mu dovolili chatárčiť hore na Sitne.

„Každé ročné obdobie vnímam pod krošňou inak, každé prináša tatranským nosičom plusy i mínusy. Teraz v zime sa vydávam na Zamkovského chatu za tmy, no cesta tam a späť mi trvá kratšie, lebo dole zlyžujem. Sneh mi uľahčuje aj cestu hore, v úsekoch kde sú skaly, balvany netreba nohy dvíhať tak vysoko ako v lete, a to je pod ťažkým nákladom veľká výhoda.

Najhoršie sa vynáša na jar, cez deň slnko roztopí sneh na chodníkoch, v mrazivej noci to primrzne a je z toho hotová kĺzačka. Udržať niekedy na takom teréne rovnováhu je hotovým zázrakom, preto nosiči jar veľmi v láske nemajú. Každý nosič má obľúbený tovar, ktorý sa mu vynáša najlepšie.

Pre mňa je to liatinový súdok s pivom alebo kofolou, pod týmto nákladom sa mi najlepšie udržiava rovnováha, nebalansuje mi na krošni. Niekedy to dám bez jedinej prestávky, keď je chodník ako kĺzačka, odpočívam aj štyrikrát,“ hovorí o svojich túrach s nákladom v krošni Branislav Zurian.

Hazard sa nevypláca

Za veľmi dôležitú považuje prípravu na vynášku a je jedno, či je náklad ľahký, alebo ťažký. Zanedbanie aj malého detailu sa môže na trase ľahko vypomstiť. Popradskému kriminalistovi sa to ešte nestalo, za tie roky, čo vynáša na tatranské chaty, sa ani raz nezranil.

Vraví, že podstatné je správne naviazať náklad na krošňu, keď prší a skaly sú klzké ani ľad, alebo chodníky ovládne poľadovica, zvýši pozornosť a opatrnosť na maximum. Obozretnosť je pre nosiča lepším spoločníkom ako sú hazard, neopatrnosť či nezdravé sebavedomie.

Keď sa dostane do zložitej neštandardnej situácie, lebo aj také chvíle patria k životu nosičov, položí si otázku, ako by na jeho mieste reagoval niektorý z jeho vzorov.

Šaňo Gálfy ho len tak z kamarátstva sprevádzal pri nejednej ťažšej vynáške, obdivuje chatára spod Rysov Viktora Beránka, ktorý dokázal vyniesť v jednom roku na najvyššie položenú tatranskú chatu v nadmorskej výške 2 250 metrov za jeden rok desať nákladov ťažších než 100 kilogramov.

Veľkým vzorom je pre Branislava Zuriana aj Martin Maličký, ktorý roky vynášal tovar najmä na Téryho chatu, kým ho zdravotné problémy neprinútili pred piatimi rokmi odložiť svoju krošňu do kúta. O tomto legendárnom nosičovi jeho kolegovia vravia, že svoje náklady nenosil, ale s nimi doslova behal.

Nečudo, že dvakrát stál na stupni víťazov Sherpy rallye. Pred desiatimi rokmi urobil na trase Hrebienok – Zamkovského chata rekord, keď 2,7 kilometra dlhú trasu s prevýšením 190 metrov zvládol so stokilogramovým nákladom za neuveriteľných 39 minút a 46 sekúnd!

Rekordom podplukovníka Zuriana je 134 kilogramov ťažký náklad dvoch súdkov piva, ktoré na Zamkovského chatu vyniesol za hodinu a dvadsať minút.

„Život na tatranských turistických chodníkoch sa od čias mojej prvej vynášky dosť zmenil. Žiaľ, k horšiemu. Kedysi mladší pozdravili staršieho turistu, dnes sa ľudia míňajú, predbiehajú, prechádzajú popri sebe na vzdialenosť niekoľkých centimetrov, ani keby boli nemí. Ešte starší sa zvyknú pozdraviť, mladí prejdú okolo človeka, ako keby bol vzduch.

V Alpách také grobianstvo nepoznajú, tam na turistickom chodníku pri každom stretnutí počuť úctivé i povzbudzujúce, priateľsky znejúce Grüß Gott! Ale už aj niektorí starší sa správajú na tatranskej magistrále sebecky.

Rodák z Banskej Bystrice sa najlepšie cíti na tatranských chodníkoch. 4 fotografie v galérii Rodák z Banskej Bystrice sa najlepšie cíti na tatranských chodníkoch. Zdroj: Archív B. Z.

Nedávno som sa podvečer stretol so štyridsiatničkou v luxusnej zimnej výbave na úzkom chodníku. Poprosil som ju, aby uhla stranou zo desať centimetrov, lebo obidvaja nemáme šancu okolo seba prejsť. S pohŕdavým pohľadom mi oznámila, že dáma sa predsa nebude vyhýbať nejakému nosičovi.

Tak som sa ,madam‘ vyhol do záveja, 70-kilogramový náklad ma vtlačil do snehu až po pás. Sám, bez pomoci, som nemal najmenšiu šancu dostať sa z neho von, tak som tam mrzol trištvrte hodiny, kým mi pomohli turisti vracajúci sa zo Zamkovského chaty,“ vykreslil nám menej príjemnú tvár Vysokých Tatier.

No v talóne má aj úsmevnejšie príhody – napríklad, keď mama ukázala na podplukovníka Zuriana s ťažkým nákladom na chrbte a hovorí synovi: „Vidíš, takto dopadneš aj ty, keď sa nebudeš dobre učiť...“

Lenže Branislavovi Zurianovi jeho koníček tak učaroval, že ho od nosičskej krošne neodradia ani nepríjemné zážitky. Do tajov starej tatranskej profesie zaúča už aj staršieho syna, šestnásťročného Erika, naposledy skúsil po otcovom boku vynášku ľahšieho nákladu na Téryho chatu.

Často počúva od kamarátov otázku, na čo je dobré takto sa trápiť, veď Tatry sú pekné aj bez ťažkého nákladu.

„Na také otázky odpovedám, že to robím pre radosť. Svoju, aj iných ľudí. Akú radosť sme urobili napríklad s mojimi kamarátmi nosičmi postihnutému chlapcovi Matejovi Kapustovi z Banskej Bystrice, keď sme ho na svojich chrbtoch vyniesli na Téryho chatu. To treba skrátka zažiť...“

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×