Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Mária Antoinetta sa obávala, že ju dav roztrhá ešte skôr, ako príde ku gilotíne

14.10.2017 Najodpornejšie články internetových „hejterov“ sú ničím v porovnaní s tým, čo sa v 18. storočí hovorilo a písalo o Márii Antoinette, manželke francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI.
Mária Antoinetta sa obávala, že ju dav roztrhá ešte skôr, ako príde ku gilotíne
6 fotografií v galérii
V procese s ňou vystúpilo 26 svedkov s 26 obvineniami. Mnohokrát úplne absurdnými. Nemala...
Autor fotografie: Getty Images

V roku 1785 si francúzsky kráľ Ľudovít XVI. objednal obraz u mladej maliarky Elisabeth Vigée Le Brunovej, ktorý mal stvárniť kráľovnú Máriu Antoinettu obkolesenú svojimi deťmi vo Versailles.

Obraz mal pripomenúť Francúzsku, že jedno z týchto detí zasadne zakrátko na trón a tá Nefrancúzka, ktorú pohŕdavo nazývali „Austriechen“, je milujúcou matkou a manželkou, ktorá si zaslúži lásku a rešpekt. O dva roky neskôr bolo dielo dokončené.

Na kolenách kráľovnej Márie Antoinetty sedí najmladší syn Ľudovít Karol, Mária Terézia Šarlota, neskôr známa ako Madame Royale, sa túli k mame z ľavej strany a Jozef Xaver František ukazuje na prázdnu kolísku, aby tým pripomenul neprítomnosť najmladšej sestry Žofie Heleny Beatrix.

Žofia sa narodila v čase, keď obraz vznikal. Dva mesiace pred jeho dokončením, keď nemala ani rok, však zomrela v postieľke.

Kráľovná má v tom čase pred sebou ešte šesť rokov života. Jej najmladší syn o dva roky viac. Jediná osoba na obraze, ktorá prežije blížiacu sa Veľkú francúzsku revolúciu, je Madame Royale.

Na svete bude ešte 60 rokov. S odstupom rokov mnohí konštatujú, že maliarka veľkolepého diela výstižne, ba až prorocky rozdelila kompozíciu na tri časti – naľavo znázornila život, napravo smrť a uprostred utrpenie. Akoby už vtedy vedela, ako dopadne život postáv stvárnených jej rukou.

Ani tento obraz však nedokázal zmeniť vzťah verejnosti ku kráľovej manželke a nezabránil ani šíreniu pletiek a klebiet o nej, ako si Ľudovít XVI. naivne, no v dobrej viere myslel.

Slávny obraz vznikal dva roky a je smutným svedectvom revolúcie. Kráľovná mala pred sebou ešte šesť rokov života 6 fotografií v galérii Slávny obraz vznikal dva roky a je smutným svedectvom revolúcie. Kráľovná mala pred sebou ešte šesť rokov života Zdroj: Getty Images

Lavína klebiet a ohováraní

Na mladú kráľovnú Máriu Antoinettu sa spustila lavína obvinení a klebiet už krátko potom, keď prišla na francúzsky dvor z Viedne ako dcéra Márie Terézie. Je celkom možné, že sa tieto nenávistné reči šírili zámerne, aby vyvolali v ľuďoch zlosť, antipatie a pomohli zvrhnúť monarchiu.

Spisovateľ Marcel Proust si všimol, že klamári v snahe urobiť lož hodnovernou ju tvoria tak, že ako základ využívajú element pravdy.

Tak sa robí aj tzv. čierne alebo negatívne PR (public relations). Z pravdivej historky sa vyberie jeden prvok a zvyšok sa vymyslí v neprospech toho, koho treba očierniť.

Mária Antoinetta bola priam vysnívaným objektom pre nenávisť. Bola veľkorysá, slobodná, nezaujímali ju prevládajúce pravidlá a normy. Navyše bola cudzinka! Každé, hoci aj to najušľachtilejšie správanie sa obracalo proti nej.

Keď v rámci kresťanskej pokory prikázala svojim potomkom, aby pripravili pohostenie pre deti chudobných a naservírovali im ho až na stoly, jej nepriatelia to interpretovali tak, že sa cynicky vysmieva z chudákov.

Keď pod vplyvom diel Jeana-Jacqua Rousseaua navrhla, aby sa pri malom paláci vo Versailles vytvorila dedinská osada (Hameau Rustique), označili to za pózu. Keď začala nosiť skromnejšie odevy namiesto drahých a luxusných, obviňovali ju, že pohŕda záväznými pravidlami etikety na francúzskom dvore.

Keďže kráľovskí manželia nemali dlhšie po sobáši potomka, šírili o nej, že svojho manžela vôbec nepriťahuje a že je neplodná. A keď napokon porodila kráľovi štyri deti, tvrdili, že sú to pankharti.

Márua Antoinetta vypovedá pred súdnym tribunálom. 6 fotografií v galérii Márua Antoinetta vypovedá pred súdnym tribunálom. Zdroj: Getty Images

Tí, ktorí ju nemali v láske, šírili fámy aj o jej erotickej neviazanosti, necudnosti a početných milencoch, ktorí sa údajne objavovali v jej spálni.

Historici však nenašli žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že mala milostné romániky. Hoci v neskoršom období predsa len jeden vzťah mala, a to so švédskym aristokratom Axelom von Fersenom.

Čím sa (ne)podobá na Lady Di

Americká režisérka Sofia Coppola vo svojom filme o Márii Antoinette (nakrútenom v roku 2006) ukázala kráľovnú ako mladú a veselú ženu, ktorá sa veľmi rada zabávala, bola príťažlivá a vyznávala spôsob života, s ktorým by aj dnešný divák sympatizoval.

 

Keď si Sofiin otec, slávny režisér Francis Ford Coppola, pozrel film svojej dcéry, povedal, že v ňom vidí viaceré zaujímavé paralely medzi Máriou Antoinettou a Lady Dianou. Obe boli celebritami, ktorými sa stali vďaka svojim manželom. Rozdiel medzi nimi bol v tom, že kým Ľudovít XVI. svoju ženu zbožňoval, princ Charles sa so svojou partnerkou, ako hovoria mnohí, nudil.

 

No kým princeznú Dianu všetci zbožňovali, Máriu Antoinettu takmer všetci nenávideli. Tak ako sa patrilo súcitiť a sympatizovať s princeznou z Walesu, k „dobrým“ mravom Paríža patrilo vysmievať sa a ohovárať Máriu Antoinettu. Ak napokon verejná mienka Máriu Antoinettu priviedla na smrť, mienka verejnosti vlastne Lady Di stvorila.

Paríž nie je Viedeň

Mária Antoinetta bola vo Francúzku cudzinka, „imigrantka“, ktorá sa nechcela prispôsobiť pravidlám novej vlasti.

Na habsburskom dvore vo Viedni, kde žila predtým, panovala v tom čase oveľa voľnejšia a slobodnejšie etiketa a mladá, nezávislá kráľovná sa po príchode do krajiny galského kohúta správala tak, ako keby žila aj naďalej blízko Dunaja. Až po rokoch pochopila, že Paríž nie je Viedeň, lenže už bolo neskoro.

Márnotratnosť Ľudovíta XVI. a extravagantné dary, ktorými zasypával svoju manželku, dráždili pospolitý ľud, ale aj šľachtu. Je paradoxné, že Francúzi tradične odpúšťali kráľom, ak zahŕňali darmi svoje milenky, no nevedeli odpustiť Ľudovítovi XVI. štedrosť, ktorou zahŕňal svoju vlastnú manželku.

Hovorí sa, že obľúbený Ľudovít XV. minul na svoje milenky asi toľko ako Ľudovít XVI. podaroval svojej milovanej žene, no jemu a jeho Márii Antoinette to neprepáčili a napokon im všetko pekne zrátali.

Keď sa francúzsky ľud vzbúril proti privilégiám šľachty, terčom ich nenávisti a zloby sa stal nielen samotný kráľ, ale aj jeho žena, cudzinka, ktorú nikdy neakceptovali. Oboch počas Veľkej francúzskej revolúcie popravili.

Z tohto obdobia sa traduje aj ďalšia historka, ktorá má vrhať zlé svetlo na Máriu Antoinettu. Keď začal parížsky ľud protestovať, mala sa kráľovná opýtať, prečo vyšli do ulíc. Dostala odpoveď, že preto, lebo sú hladní a nemajú chlieb. Ona mala vtedy arogantne povedať: „Tak nech jedia koláče!“

Drvivá väčšina historikov sa však domnieva, že táto príhoda sa vôbec nezakladá na pravde. Vymysleli ju ideológovia revolúcie, ktorí by mohli byť na seba právom pyšní, že lož, ktorú vymysleli, ešte stále žije, hoci odvtedy už uplynuli dve storočia.

Ľudovít XVII. sa popravám vyhol, ale izolácia ho pripravila o rozum a čoskoro zomrel. 6 fotografií v galérii Ľudovít XVII. sa popravám vyhol, ale izolácia ho pripravila o rozum a čoskoro zomrel. Zdroj: Getty Images

Väzenkyňa číslo 280

Máriu Antoinettu nenávideli ľudia a aktéri revolúcie natoľko, že by ju najradšej upálili zaživa. O jej živote pred popravou napísal historik Will Bashor knihu s názvom Marie Antoinette’s Darkest Days (Najtemnejšie dni Márie Antoinetty) a zdokumentoval v nej posledné mesiace života kráľovnej.

Vyše roka strávila vo väzení. Najskôr s dcérou, so synom a sestrou kráľa a potom sama v izolácii ako väzenkyňa číslo 280. Kniha sa končí opisom samotného procesu a popravy.

Po prvom dni vypočúvania 14. októbra 1793 sa Mária Antoinetta pýtala svojho advokáta, či si myslí, že z výpovedí svedkov je možné sformulovať obžalobu. Keď jej advokát povedal, že podľa jeho názoru nie, uverila, že bude oslobodená ako nevinná.

No o deň neskôr už pochopila, že všetko je márne, lebo rozsudok bol už dávno stanovený. Po jeho oznámení sa svojho právnika spýtala: „Myslíte si, že dav dovolí, aby som prišla až ku gilotíne, alebo ma roztrhá ešte predtým?“

V procese vystúpilo 26 svedkov s 26 obvineniami. Jeden zo svedkov, istý Jacques Hébert, reprodukoval výpoveď Antoina Simona, obuvníka a z vôle súdu opatrovníka jej syna – dediča trónu Ľudovíta XVII. P

odľa neho kráľovná naučila svojho syna masturbovať a neskôr ho nútila, aby to robil čo najčastejšie. Podľa Héberta vraj chlapec Simonovi tiež povedal, že matka spolu s kráľovou sestrou si ho na noc brali medzi seba do postele a nútili ho robiť rôzne ohavnosti.

Keď Mária Antoinetta dostala možnosť, aby sa k tomu vyjadrila, povedala s veľkým sebaovládaním: „Apelujem na ženy a matky. Je tu medzi vami čo i len jedna, ktorá je schopná uveriť tomu, že by sa niečoho takého mohla dopustiť matka?“

V súdnej sále nastalo ticho. Jej slová urobili zjavne na publikum dojem. Na chvíľu sa zdalo, že vo vzťahu ku kráľovnej začnú predsa len prevládať sympatie.

No potom ešte vystúpilo 25 svedkov a prednieslo 25 obvinení a na záchvev sympatií voči kráľovnej sa úplne zabudlo.

Prepáčte, neurobila som to naschvál

Rozsudok procesu oznámili po dvadsiatich šiestich hodinách súdneho pojednávania. Za činy, ktoré škodili Francúzsku, bola Mária Antoinetta, nazývaná revolučnými orgánmi občianka Capetová alebo väzenkyňa číslo 280, odsúdená na smrť.

V nedeľu 16. októbra 1793 krátko popoludní po odmietnutí spovede, keďže nechcela mať nič spoločné s kňazom, ktorý slúžil revolúcii, vyšla po rebríku na popravisko. Keď bola úplne hore, nechtiac vrazila do kata a povedala: „Prepáčte, neurobila som to naschvál.“

To boli jej posledné slová. Mala vtedy 38 rokov. Hlavu jej odťali rýchlo a bezbolestne. Do rakvy ju vložili k jej nohám a pozostatky zakopali na parížskom cintoríne Madeleine, kde sa však zakrátko ocitnú aj rakvy s ďalšími odťatými hlavami.

Medzi nimi aj telá Georgea Jacqua Dantona a Maximiliena Robespierra ako hlavných aktérov Francúzskej revolúcie. No nezostane iba pri nich. Onedlho budú rovnako popravení všetci, ktorí pripravili proces proti kráľovnej a zúčastnili sa na ňom.

Pod gilotínu sa dostanú prokurátori, sudcovia i väčšina svedkov. Medzi nimi aj obuvník Simon a svedok Hébert.

Krutý osud kráľoviča

Po popravenom kráľovi Ľudovítovi XVI. a Márii Antoinette zostal nažive ich syn Ľudovít Karol Francúzsky, titulovaný aj ako Ľudovít XVII. Bol následníkom trónu a revolúcia mala veľký problém, čo s ním. Je predsa nemožné urobiť z osemročného dieťaťa zradcu vlasti a poslať ho na popravisko.


Pri úvahách o tom, ako sa ho čo najlepšie zbaviť tak, aby nevyvolali odpor verejnej mienky, členovia revolučného tribunálu našli riešenie: chlapca treba priviesť do šialenstva, aby potom vyvolával pohŕdanie alebo súcit. Národ predsa nebude nikdy súhlasiť s tým, aby bol zo šialenca kráľ.


Ľudovíta XVII. preto úplne izolovali od sveta a zamkli ho do cely bez svetla. Nemal už nikdy uzrieť ľudskú tvár ani počuť ľudský hlas. Jedlo mu posúvali popod dvere a celu nikdy neupratovali. Po niekoľkých mesiacoch, keď mal chlapec kontakt iba s potkanmi a inou háveďou, začal strácať rozum. Z rozprávania iných väzňov je známe, že najskôr z cely počuli krik dieťaťa, potom plač a nakoniec zavýjanie. To postupne slablo, až nakoniec nastalo ticho. Ľudovít XVII. zomrel 9. júna 1795.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×