Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Andrej Smolák: Fenoménom sú ručne maľované obrazy, ale dá sa obraz namaľovať inak?

13.10.2017 Časy výtvarníkom neprajú. Andrej Smolák (64) o sebe hovorí, že ním môže byť len vďaka tomu, že popri maľovaní obrazov robí iné veci, ktoré ho bavia.
Andrej Smolák: Fenoménom sú ručne maľované obrazy, ale dá sa obraz namaľovať inak?
5 fotografií v galérii
Andrej Smolák vo svojom ateliéri.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Aj babička v Snine vie, kto je Andrej Smolák. Ľudia na ulici ho spoznávajú a on povznáša ducha mesta a robí ho slávnym prostredníctvom výtvarného umenia.

Spoločenská ekonomická situácia ubila kultúru. Pred krízou nemali podnikatelia problém podporiť ani výtvarné umenie. Teraz je to ťažšie. Okrem slabšej podpory sa vyrojila kopa pásových obrazov v rôznych super obchodoch, ktoré si za lacný peniaz ľudia kupujú a zdobia si nimi domácnosti.

„K tomu sa objavil zvláštny fenomén, keď niekto ponúka ručne maľované obrazy. Z toho mi je až zle. A ako inak sa ešte dajú namaľovať obrazy ako ručne?“ pýta sa Andrej Smolák.

„Žiaľ, tomuto úpadku sa nedá zabrániť. Fond výtvarných umení v minulosti strážil kvalitu tým, že všetko, čo sa mohlo predávať, bolo na zvážení komisie. Dnes si ktokoľvek predá čokoľvek, čo namaľuje. Je to paradox. Cenu za rožky, mäso, stôl či čokoľvek iné nikto nezjednáva. Cenu za obraz chce každý zjednať okamžite...“

Neobmedzená tvorivosť

Galéria Andrej Smolák v Snine je umelcovou základňou. Jeho syn Andrej Smolák mladší „zdedil“ bratislavskú filiálku.

„Výstav v Bratislave robíme menej, pretože galérií je tam veľa. Našou hlavnou bratislavskou náplňou sú kurzy kreslenia a maľovania. Chodí k nám približne šesťdesiat ľudí rôznych profesií a rôzneho veku. Mnohí z nich si plnia celoživotný sen. Túžili kresliť a maľovať, no osud ich odvial iným smerom.

Máme v skupinách ekonómov, lekárov, manažérov, dôchodcov... Po skončení kurzu robíme v Bratislave aj v Snine výstavu. K tomu dostávajú všetci certifikát, že absolvovali kurzy v mojej výtvarnej škole.“

Obklopený obrazmi. 5 fotografií v galérii Obklopený obrazmi. Zdroj: Vladimír Kampf

Andrej Smolák hovorí o rozdieloch absolvovania hudobného a výtvarného kurzu.

„Hudbu musíš hrať presne podľa nôt a nesmieš sa odchýliť od danej osnovy, lebo chyba znamená falošný tón. Ja môžem niekomu poradiť, akú farbu by podľa mňa mohol použiť, ale konečné rozhodnutie je na ňom, na jeho pocite. Vo výtvarnom umení je tvorivosť neobmedzená, kým hudba je daná.“

Jéj! Nezabudol

Súkromná základná umelecká škola Andreja Smoláka má základňu v Snine a v okolitých dedinách štrnásť vysunutých pracovísk.

„S bratom sme postavili veľký dom, ktorému hovoríme Výtvarné centrum. V dome žijem sám, má veľa priestorov, ateliér, apartmány. Raz som sa stretol s jednou učiteľkou, ktorá sa sťažovala na podmienky v štátnych školách. Vtedy vznikla myšlienka, že by som mohol deti vo výtvarnom odbore vzdelávať aj ja. V tomto školskom roku učíme 330 detí.“

Andreja baví učiť deti. Sám navštevuje starostov obcí a riaditeľov škôl a dojednáva si s nimi podmienky.

„Stretol som sa s veľkým pochopením. Po založení prvých dedinských pobočiek som prišiel do Pčoliného, keď ma pani riaditeľka videla, len zalomila rukami: ,Jéj, Andrej na nás nezabudol!´ potešila sa.“

Starosta obce Modra nad Cirochou Jozef Hančar tiež privítal jeho školskú misiu.

„Nemáme žiadny problém poskytnúť takejto aktivite priestory a energie na naše náklady. Pre obec je to veľká vec, ktorej sa budeme snažiť pomôcť, ako sa bude dať. Je výhodné, keď rodičia nemusia voziť deti na krúžky ďaleko.“

Relax. Vraj sa za tie nahotinky, ktoré maľuje, bude v pekle variť. 5 fotografií v galérii Relax. Vraj sa za tie nahotinky, ktoré maľuje, bude v pekle variť. Zdroj: Vladimír Kampf

Príliš živé oči

„Strýko Juraj vedel maľovať. Chodil k nám v nedeľu popoludní. Spolu s bratom Mirom sme za ním behali a prosili ho, aby niečo namaľoval. Vodovými farbičkami nám rýchlo vytváral obrázky,“ spomína.

Andrej maľuje a jeho brat, známy galerista Miro Smolák, s umením obchoduje. „V živote namaľoval len jeden obraz. Mám ho ja. Je na ňom Jánošík za mrežami vo väzení s krčahom mlieka a kusom plesnivého chleba pri nohách. Raz mu ten obraz darujem.“

Dcéra bývalého riaditeľa základnej školy v Starine našla kopu Andrejových výkresov z detských čias, ktoré si jej otec starostlivo odkladal. „Ľuba sa smiala, že ma to bude stáť veľa peňazí, keď ich budem chcieť,“ hovorí s úsmevom Andrej.

Napriek tomu, že si vždy kreslil, svoj prvý uhlík držal v rukách až počas skúšok na vysokú školu.

„Ako chlapec z dediny som sa hral na maliara, maľoval som olejovými farbami veľké plátna. Tak som začínal. Nič horšie som nemohol urobiť. Počas skúšok na vysokú školu pred nás postavili bielu bustu, biely papier a čierny uhlík. Spočiatku som bol v rozpakoch, že čo s tým. Pokúsil som sa...

Pán profesor Jozef Bendík okolo mňa niekoľkokrát prešiel s tým, že tá moja busta má živé oči. Stále som nevedel, čo s tým, až kým mi po tých očiach prešiel rukou a rozmazal ich. Zrazu už busta živé oči nemala.“

Portrét od Zufara Gimajeva z Tatárska. 5 fotografií v galérii Portrét od Zufara Gimajeva z Tatárska. Zdroj: Vladimír Kampf

Čakanie na Japonca

Medzinárodný výtvarný festival v Snine má už za sebou 24 ročníkov. Andrej pripravuje jubilejný dvadsiaty piaty. Ten by mal byť o niečo pompéznejší. Stretnutie výtvarných umelcov býva v Snine a v okolí.

Vymenovať, z ktorých krajín tu už boli účastníci, by zabralo veľa miesta. Jednoduchšie je spomenúť, ktoré európske krajiny ešte v Snine nemali zástupcu: Švédsko, Nórsko a Malta. Možno sa to na budúci rok podarí napraviť.

Zaujímavý je príbeh japonského umelca. „Práve bol v bratovej galérii v Kostole svätého Rocha v Prahe. Zavolal mi, že či mám ešte miesto, že tam má nejakého zaujímavého Japonca. Okamžite nám poslal fotografiu a životopis, aby sme ho mohli na poslednú chvíľu zaradiť do katalógu a čakali sme.

Do Sniny nikdy nedorazil. Zato sme tu mali umelcov z iných exotických krajín. Vlani prišiel Indonézan, boli tu ľudia z Austrálie, Argentíny, Kuby, Mexika...“

Dostať sa do Sniny na plenér nie je len tak. Výtvarníkov si vyberajú podľa tvorby a potenciálu.

„Dostávajú ubytovanie, stravovanie, maliarske potreby, majú postarané o program, sami si pripravujú rôzne národné a iné zaujímavé večery. Počas výtvarného stretnutia robíme tiež viacero výstav v mestách Prešovského a Košického kraja,“ hovorí Andrej Smolák. „Obrazy, ktoré tu namaľujú, sú súčasťou rôznych výstav.“

Andrej Smolák (64)

Narodil sa v humenskej pôrodnici. Radšej by si však ako miesto narodenia písal dnes už neexistujúcu obec Starina v severovýchodnom cípe Slovenska. Zatopili ju pri výstavbe strategickej priehrady na pitnú vodu. Žije v Snine, kde si z kohútikov púšťa vodu sponad miesta, kde stál dom jeho rodičov. Vyučil sa za elektrikára. V škole kreslil portréty.


Na katedru výtvarnej výchovy na Filozofickej fakulte v Prešove ho vzali až na druhý raz. Najviac ho lákala maľba. Po škole najprv pracoval v Dome československo-sovietskeho priateľstva v Bratislave, kde organizoval výstavy a stretával sa s umelcami. Prihlásil sa na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, ktorú úspešne absolvoval.

 

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×