Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Komunistickí papaláši ho chceli skryť pred svetom, nadšenec mu vrátil život

09.09.2017 Komunistickí papaláši ho chceli skryť pred svetom za oponu rýchlo rastúcich borovíc. Ktosi ešte viac prefíkaný však na stranu od veže vysadil „iba“ čerešne, a tak naň aspoň od Topoľčian pekne vidno.
Komunistickí papaláši ho chceli skryť pred svetom, nadšenec mu vrátil život
10 fotografií v galérii
Okolo chrámu je cintorín.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Kostol Panny Márie Kráľovnej anjelov v Sádku, osade pri Klátovskej Novej Vsi neďaleko Partizánskeho, prežil všeličo. Najnovšie ho do života vrátila láska Martina Mikuláša (37) a jeho občianske združenie Slovacia Incognita.

Kým sa nestretli

Kostolík stojí na svojom mieste už od dvanásteho storočia. Vybudovali ho ako farský chrám pre viacero dedín v okolí. Možno ho zničili Tatári, ktorí popri ňom tiahli. Z pôvodnej stavby zostali už len severné múry pôvodnej lode.

Kostol obnovili v polovici trinásteho storočia. Predĺžili loď, doplnili emporu (galériu), na ktorú nadväzovala veža. O niekoľko desaťročí neskôr objekt rozšírili, aby sa doň vošlo viac veriacich.

Pristavali južnú loď a zakončili ju apsidou (výklenkom), aby o ďalšie desaťročia dvojlodie zjednotili. Sakristiu stavali ešte v období gotiky. Stále sa s jeho vzhľadom niečo dialo.

V sedemnástom storočí ho prestavali, zbúrali apsidu, doplnili oporné piliere. Románsku vežičku naradili mohutnejšou s murovanou helmicou. V lodi kostola vybudovali krypty pre viacero významných miestnych rodín.

Kostolík pravdepodobne stojí na mieste niekdajšieho stredovekého hradiska Čížik. Od konca osemnásteho storočia malý chrám chátral. Opätovnej pozornosti sa dočkal až v druhej polovici devätnásteho storočia a niekoľkokrát aj v priebehu dvadsiateho storočia.

Na konci minulého tisícročia bol na tom opäť zle. Až kým sa doň nezamiloval Martin Mikuláš.

Záchranca Martin Mikuláš. 10 fotografií v galérii Záchranca Martin Mikuláš. Zdroj: Vladimír Kampf

Dobrý pocit

Martinovi predkovia z maminej strany pochádzajú zo Sádku. „V čase môjho detstva bol toto najbližší kopec, na ktorom sa dalo dobre sánkovať,“ spomína. „Keď som končil reštaurovanie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, tak som si ho zvolil za objekt svojej diplomovej práce.“

Chcel sa venovať histórii svojho obľúbeného kostolíka a zistiť o ňom čo najviac. Veľa sa o ňom nevedelo. A to, čo sa aj vedelo, sa ukázalo ako nepresné či iné.

„Objavovanie nepoznaného prináša viac než dobrý pocit. Človek sa stáva objaviteľom. Popri diplomovke som sa do kostolíčka zaľúbil. Po skončení vysokej školy sme s vtedajším pánom farárom podali prvý grant. Prvé peniažky sme dostali z ministerstva kultúry. Tie sme použili na výskumy, ktoré bolo potrebné urobiť ešte pred reštaurátorskými zásahmi.“

Zažívali jedno prekvapenie za druhým. „Posunuli sme datovanie kostolíčka hlbšie do histórie. Odborníci do nášho prieskumu predpokladali, že ho postavili naraz. Narazili sme však na veľké množstvo prestavieb. Narátali sme dvanásť vážnejších úprav. Najmladšia zo všetkých častí stavby je veža.“

Veľkým prekvapením bol prieskum georadarom, ktorý odhalil šesť krýpt na malom priestore. Do jednej z nich vošiel archeológ.

Niektoré boli zasa zasypané alebo už v minulosti otvorené. Do ktorých sa nedalo pozrieť, strčili cez prevŕtanú dierku bez deštrukčného zásahu mikrokameru.

„Jedna z krýpt vychádzala von z pôdorysu kostola. V nej sa zvonka prevalila klenba, čo nedalo pokoj zvedavým ľuďom. Dostali sa tak hneď do dvoch prepojených krýpt a vyberali z nich kosti a cennosti. Tie sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia podarilo preskúmať pánovi Oldřichovi Krupicovi, ktorý bol miestny amatérsky archeológ a učiteľ. Našiel aj nejaké zlaté gombíčky a spony.“

Obnažené fresky. 10 fotografií v galérii Obnažené fresky. Zdroj: Vladimír Kampf

Tušenie fresiek

Tušenie cenných stredovekých fresiek potvrdil nasledujúci prieskum. Dnes sú ich zvyšky obnažené a zakonzervované.

„Zistili sme, že v minulosti bol kostolík celý pomaľovaný freskami, z ktorých sa zachovali už len fragmenty. Pod niekoľkonásobným omietaním a natieraním zašla aj ich farebnosť. Pôvodné farby sa zachovali iba vedľa kazateľnice, kde zvýšili kamenný obetný stôl a kúsok fresky zostalo za ním.“

Martin Mikuláš je vyučený stolár. Neskôr robil umelecké stolárstvo, reštauroval staré nábytky a až potom sa dal na štúdium reštaurátorstva. Je špecialistom na kamenné články a historické omietky. Táto odbornosť mu vystačí až pokiaľ stenu v minulosti niekto nepomaľoval alebo nepokreslil.

Kamenné články sú napríklad sochy alebo obetné stoly a trebárs aj fragmenty zo „zámuroviek“. „Zámurovky“ sú vďačným zdrojom poznatkov.

Doboví majstri boli totiž leniví a nechcelo sa im míňať cenný materiál, preto do výplní už nechcených priestorov napchali, čo mali práve poruke, čo práve zbúrali alebo zlikvidovali, lebo sa im to už zdalo staré či poškodené. Jednoducho do nich „upratali všetok bordel“.

„Takto sme našli napríklad vrchnú kamennú časť pôvodného obetného stola. Rozbili ju a použili ako stavebný materiál. Našli sme aj náhrobnú platňu s krížom a kolega v „zámurovke“ omietky objavil tváričku románskej maľby. Aj pri zdanlivo nezáživnom vybúravaní čohokoľvek musí reštaurátor postupovať opatrne. Našli sme aj starú korýtkovú strešnú krytinu, podobnú tej balkánskej. Naším cieľom je obnoviť ju na streche kostolíčka.“

Nóbl hudba

V kostolíku býva svätá omša už len na Veľkonočný pondelok, na hody a v posledných rokoch aj pred sviatkom svätých Cyrila a Metoda. K tomu každoročne pribúda niekoľko svadieb.

Už tradične si dva razy do roka do neho prichádzajú zahrať muzikanti na starých nástrojoch z obdobia baroka. Kto sa doň chce prísť pozrieť len tak, mimo týchto akcií, musí sa v Sádku pýtať na kostolníčku.

Il Cuore Barocco je mladý súbor starej muziky. „Venujeme sa hudbe sedemnásteho a osemnásteho storočia. Snažíme sa ju interpretovať tak, ako znela v minulosti. Používame na to repliky historických nástrojov a dokonca aj historické nástroje,“ vysvetľuje umelecký vedúci súboru Tomáš Kardoš (29).

Hrá na violončele. Hru naň študoval vo Viedni a chvíľu aj v Haagu. „Podľa zachovaných traktátov sa snažíme hudbu reštaurovať tak, aby znela ako predtým.“

Súbor používa nástroje z materiálov, z ktorých ich kedysi vyrábali. „Máme aj kópie barokových sláčikov. Nič nenechávame na náhodu. To, čomu sa venujeme, sa volá historicky poučená interpretácia. Učí sa to na niekoľkých konzervatóriách v Európe. Viacerí sme študovali vo Viedni. U nás sa stará hudba zatiaľ veľmi študovať nedá,“ hovorí. „Napriek tomu tu máme niekoľko skvelých súborov starej hudby.“

Historický repertoár sa divákom veľmi páči. Nástroje znejú mäkko a nie sú až také silné ako moderné nástroje.

„Na dobrú hudbu z nich potrebujeme vhodné prostredie. Napríklad kostolík v Sádku. Tu nás je dobre počuť. Vo veľkých kostoloch je náš zvuk občas slabý. Starými nástrojmi síce obetujeme silný zvuk, no získavame skvelú farbu tónov, ktorá sa veľmi dobre mieša. Hráme nóbl hudbu, ktorá bola určená pre kostoly a šľachtu.“

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×