Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

V sedemdesiatke lezie na lešenie, jej keramiku poznajú aj v zahraničí

15.09.2017 Trabantom precestovala celú Európu, a hoci je vyštudovaná učiteľka, celý život fyzicky pracovala. Keramikárka Juliana Hadvigová (70) sa dodnes nebojí štverať po lešeniach.
V sedemdesiatke lezie na lešenie, jej keramiku poznajú aj v zahraničí
4 fotografie v galérii
Na ničnerobenie jednoducho nemá čas ani v sedemdesiatke. Juliana Hadvigová žije naplno...
Autor fotografie: Henrieta Ďurovová

Keď budete náhodou prechádzať Hlohovcom, všimnite si v centre mesta za kostolom budovu, ktorú zdobí obrovský keramický reliéf. Znázorňuje ruže, symboliku mesta, v modernom čierno-bielom a červenom farebnom prevedení.

Ručný obklad navrhla a zrealizovala elegantná keramikárka z Alekšiniec Juliana Hadvigová, ktorá tento rok oslávila už sedemdesiatku. Kto ju však pozná, tento vek by jej rozhodne netipoval.

Večne usmiata, plná energie a najmä s rukami večne zababranými od hliny, ktorej sa jednoducho nevie vzdať. Rovnako ako nádherných figúr anjelov či vtáčikov, ktoré zdobia jej dom od brány až po interiér, doplnený jej maľbami či prácami jej dvoch dcér Eleny a Ivany.

Vyštudovaná učiteľka

Juliana vyštudovala matematiku a výtvarnú výchovu na pedagogickej fakulte v Nitre, kde bola žiačkou akademického maliara Ľudovíta Jelenáka. Doktorát získala z teórie výtvarnej tvorby.

Zručnosti v oblasti keramiky získavala postupne v kurzoch v Škole umeleckého priemyslu v Bratislave a Karlových Varoch, okrem toho aj ako samouk s praxou získanou v kachliarni a v keramických dielňach v susednom Česku a Maďarsku. Roky žije a tvorí v Alekšinciach pri Nitre.

Vystavuje sporadicky, lebo väčšinu jej diel tvoria zabudované keramické obrazy, kachle a krby, svietidlá a veľké sochy. Vychovala dve dcéry, Elenu a Ivanu, ktoré sa keramike a výtvarnému umeniu venujú rovnako ako mama. V tvorbe sa dopĺňajú, spolu vytvorili už niekoľko keramických obrazov a krbov. „Keramika je nielen mojou prácou, ale i záľubou,“ hovorí Juliana.

Domáci babinec v keramickej dielni je nielen vzájomnou kritikou, ale najmä podporou. 4 fotografie v galérii Domáci babinec v keramickej dielni je nielen vzájomnou kritikou, ale najmä podporou. Zdroj: Henrieta Ďurovová

„Som typický rodák z Nových Zámkov. Moja maminka pochádzala z čisto slovenskej dedinky Čičmany, nevedela po maďarsky, otec čistý Maďar z Nových Zámkov, nevedel po slovensky, ale mali sa radi a tu som ja, pomiešaná typická Novozámčanka. Sem, do Alekšiniec, som sa vydala.

Ku keramike som sa dostala ako slepé kura k zrnu, ako sa hovorí, učila som výtvarnú a matematiku na miestnej základnej škole, kde veľa rodičov detí pracovalo tu neďaleko, v Čabe, kde stála povestná porcelánka. Keďže som viedla výtvarný krúžok, priniesli mi kúsok hliny, aby sme vyskúšali niečo vyrobiť. Pamätám sa, že to boli figúrky na prste, ktoré sme poslali na súťaž a vyhrali sme,“ spomína na začiatky svojej výnimočnej záľuby.

„V tom čase boli v učiteľských novinách zverejňované rôzne aktivity pre pedagógov, na ktoré sa dalo prihlásiť, a v Karlových Varoch práve chystali kurz porcelánu. Tak som sa prihlásila. Nakoniec som tam cestovala ešte sedem rokov na tri týždne uprostred leta. Naučila som sa o porceláne všetko, liať, modelovať, zatáčať do formy, robiť formy, jednoducho všetko. Keďže mám dve dcéry, ktoré boli v tom čase malé, snažila som sa im svoje vedomosti posúvať, učila som ich všetko, čo som vedela.

Postupne som sa začala zaoberať hlinou, skúsenosti mi dodali letné odborné stretnutia na bratislavskej ,šupke‘, a keďže som dolniačka a viem po maďarsky, v susednom Maďarsku som absolvovala sochárske kurzy a naučila sa smaltovať. V osemdesiatych rokoch sa dalo trocha podnikať, začala som vyrábať sošky, obrázky z hliny, porcelánu, ktoré sa mi občas podarilo predať.

Bohaté skúsenosti som získala aj v Olomouci, kde bol denný stacionár pre postihnuté deti. Organizovali keramický workshop, ktorého som sa zúčastnila, až som tam zostala dva roky. Za ten čas sme spoločne pre stacionár vybudovali poriadnu keramickú dielňu, diela detí sa dostali na rôzne výstavy. Bolo to nádherné obdobie, dnes by to už hádam ani nebolo možné,“ z hlasu jej cítiť nostalgiu.

„Stačila nám chuť niečo sa naučiť, naštartovali sme nášho trabanta a išlo sa. To, čo sme sa naučili, sme doma vyskúšali a moje prvé práce skončili najmä u priateľov, ktorí ich posúvali ďalej. Takto sa postupne dostali moje diela aj do zahraničia.“

Podnikanie v umení?

Ako hovorí, každé obdobie má svoje čaro, ale... „V minulosti to bolo jednoduchšie, vďaka štátnej podpore som získala veľkú keramickú pec a mohla som sa pustiť do ,skoro‘ podnikania,“ pokračuje Juliana. Hovorí ,skoro‘, pretože umenie sa podnikaním nazvať nedá, hoci sa ním chcete uživiť.

Ako sa dá teda na Slovensku uživiť keramikou? „Neuveríte, ale rok som to skúšala aj vo výrobe, robila som ,hajzlového‘ dizajnéra,“ smeje sa Juliana.

„V jednej spoločnosti som robila návrhy kúpeľňovej keramiky, ale do šuplíka. Ukázalo sa totiž, že lacnejšie bolo od Talianov doniesť formy. Nepodarilo sa mi vedenie firmy nahovoriť ani na malý kvietok na umývadle. Zostala som nezamestnaná, no napriek tomu ma to posúvalo ďalej, pretože som cítila, že by som sa chcela keramike venovať naplno. Opäť svoju úlohu zohrala náhoda, keď som vyrobila maketu krbového obloženia. Po prvej zákazke prišla ďalšia, potom ďalšia. Na svoje keramické obklady som veľmi hrdá a verím, že majiteľom robia dodnes radosť.“

Dcéry Elena a Ivana sú také „mamouky“. Keramikou žije celá rodina. 4 fotografie v galérii Dcéry Elena a Ivana sú také „mamouky“. Keramikou žije celá rodina. Zdroj: Henrieta Ďurovová

Slovenská dôchodkyňa

„Čo sa mojej tvorby týka, robím a tvorím ako vo sne, ako v rozprávke,“ opisuje svoju tvorbu pani Juliana. Svoje životné jubileum, sedemdesiat rokov, preto oslávila svojsky, ako umelec, veľkolepou výstavou.

„Vystavovať sochy, keramiku, je náročné, všetko totiž treba opatrne previesť, nainštalovať. Prijala som preto ponuku vystavovať vo svojom rodisku, v novozámockej Cisársko-kráľovskej historickej jazdiarni. Výstava niesla názov Svetlo, pretože v každom diele je sviečka, lampa alebo zlato, ktoré svieti. Práve zlato ma spája s veľkým rodákom z Nových Zámkov Imrichom Vanekom, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami. Bol to môj veľký idol, čo sa týka keramiky.“

Pri tejto príležitosti Juliana venovala mestu Nové Zámky dva reliéfy. Jeden bol pripravený na základe obrazu spomínaného sochára a keramikára Imricha Vaneka, ktorý namaľoval, keď už nevládal vytvárať keramiku. Druhý reliéf, Julianinho koňa, vytvorila v jeho duchu, no pridala doň svojský, až typický nádych ženskosti, ktorý vyžaruje vari z každého jej diela.

„Kamarátky, ktoré poznajú moju robotu, mi zvyknú hovoriť, že keby som bola v Amerike, vyvažovali by ma zlatom. Podobne to s dávkou humoru o sebe hovorieval aj Imro Vanek: ,Keby som žil v Amerike, bol by som americký milionár. Keďže som zostal doma, som len slovenský dôchodca.‘ Slovenskou dôchodkyňou som aj ja, no hoci sa už roky ozývajú, keramiky sa len tak ľahko nevzdám.“

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×