Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Slovenskí Rumuni: Stretávame sa s rasizmom

28.06.2017 Občas je problém priznať, že sme z Rumunska. Stretávame sa s predsudkami a xenofóbiou, hovoria Erika (31) a Ján (36) Gaidošovci.
Slovenskí Rumuni: Stretávame sa s rasizmom
4 fotografie v galérii
Erika a Janko Gaidošovci sú u nás ako doma. Ich slovenskí predkovia prišli do Rumunska...
Autor fotografie: Henrieta Ďurovová

Ak sa ich spýtate, či sú Rumunskí Slováci alebo Slovenskí Rumuni, iba sa pousmejú. „Sme Slováci žijúci v Rumunsku,“ hovorí Erika Nagy-Gaidoš zo slovenskej dediny Bodonoš, ktorá sa však nachádza približne päťsto kilometrov od Slovenska.

Ona aj jej manžel Janko sú totiž Slováci ako repa, s úctyhodným rodokmeňom siahajúcim až do osemnásteho storočia. Rok príchodu prvých Slovákov na rumunské územie nie je totiž jednoznačný, no historické záznamy potvrdzujú, že to mohlo byť už okolo rokov 1785 až 1790.

„Celé tie stáročia až dodnes Slováci v Rumunsku pestujú pôvodné tradície, hovoria plynulou slovenčinou, rozvíjajú folklór a dokonca tu fungujú slovenské školy,“ pokračuje Erika, „vlastne sme sa po rokoch vrátili domov.“

Odišli aj kňazi

Komunita Slovákov žijúcich v Rumunsku sa stále zmenšuje. Najznámejšia komunita Slovákov žije v oblasti Nadlaku. Bodonoš patrí k tým menším a menej známym. Mnohé iné slovenské dediny už úplne zanikli, alebo sa jednoducho zmenil pomer obyvateľov v prospech domácich Rumunov.

Najväčší presun Slovákov spôsobila v minulosti tzv. repatriácia, teda medzištátne dohody o výmene obyvateľstva. Viac než polovica Slovákov sa vrátila domov, v súčasnosti ich v Rumunsku žije necelých sedemnásťtisíc.

Výmena obyvateľstva v päťdesiatych rokoch minulého storočia viedla k asimilácii niektorých málopočetných dedín s rumunským či maďarským okolitým prostredím.

Poodchádzali aj slovenskí kňazi a učitelia, a preto slovenčina začala na území Rumunska miznúť. O to viac si treba vážiť skutočnosť, že napriek všetkým okolnostiam slovenské dediny v Rumunsku nezanikli, hoci ktovie, ako to bude s nimi vyzerať o pár rokov. Slováci, aj tí z Rumunska, totiž migrujú. Za prácou, novými možnosťami, skúsenosťami – tak ako ostatní.

Európa sa hýbe, a preto sa rozhodli z rodného Bodonoša odísť aj manželia Gaidošovci. Mimochodom, zaujímavé je, že kým bývali v Rumunsku, veľa o sebe nevedeli. Dokopy ich dala náhoda, svadba spoločných priateľov.

„Nakoniec sme sa zobrali doma v Bodonoši. Svadba to bola slovenská, tradičná, ale trocha aj na rumunský spôsob, teda tancovalo a spievalo sa v oboch rodinách a pozvaných sme mali asi stopäťdesiat hostí,“ spomína Erika.

„A to sme mali, prosím pekne, tú menšiu svadbu. V Rumunsku je totiž zvykom, že mladomanželia a ich rodina pozvú aj tristo hostí. Ženích aj nevesta hostia ‚svojich‘ svadobčanov doma, len mladomanželia sa po niekoľkých hodinách presunú k tomu druhému.

Svadbu sme mali v kostole, kde nás sobášil slovenský farár z Nitry. Dodnes máme preňho odloženú svadobnú fotografiu, ktorú sme mu sľúbili. Pred cirkevným obradom sa koná civilný sobáš, pretože cirkevné obrady v Rumunsku nie sú platné,“ dodá Janko, „odvtedy sme však farára nevideli, je stále niekde v zahraničí.“

Fotogaléria
4
fotiek v galérii

Za prácou

Mladých manželov na Slovensko priviedla práca a štúdium. „Prišla som sem študovať pred dvanástimi rokmi, Janko v tom čase pracoval pri Partizánskom. To, že žijeme v Nitre, je náhoda. Vyštudovala som manažment kultúry a turizmu, v súčasnosti pracujem v bankovom sektore. Janko vyštudoval elektrotechniku a pracuje v priemyselnom odvetví,“ pokračuje Erika.

„Ja stále volím v Rumunsku, pretože mám rumunské občianstvo, Janko má dvojité občianstvo. Do rodného Bodonoša sa prví Slováci vybrali za prácou. Boli to prevažne drevorubači z Oravy a okolia, ktorým za vyklčovanie rumunských lesov darovali drevo na stavbu domov.

Odmalička sme doma hovorili a hovoríme po slovensky, dokonca na slovenskom lýceu bola rumunčina druhý jazyk po slovenčine. Rumunsko je náš domov, pretože sme tam vyrastali a nikto nám nikdy nedal pocítiť, že sme ‚iní‘. Boli sme tam jednoducho doma a hotovo.“

Zaujíma nás, prečo ich rodičia viedli k slovenčine, hoci sa mohli na pestovanie jazyka svojich predkov pokojne „vykašľať“.

„Rodičia dbali na tradície, medzi nami bola silná spolupatričnosť, ktorá sa však pomaly, ale isto stráca. Mladí totiž odchádzajú, do Nemecka, Talianska, Maďarska a na Slovensko. My sme sa rozhodli pre Slovensko, výhodou bola znalosť jazyka a pomerne krátka vzdialenosť od Bodonoša. Navyše, Janko mal už na Slovensku uja a ja potom jeho. Spočiatku to bolo ťažké. Slováci majú na Rumunov svoj názor a nie je veľmi lichotivý.

Občas sme mali problém priznať, odkiaľ sme, pretože aj vo svojom najbližšom okolí sa stretávame s xenofóbiou a rasistickými poznámkami. Čo Rumun, to cigáň, aspoň pre niektorých. Našťastie, máme okolo seba aj inteligentných a dobrých ľudí, priateľov, takže sa tu cítime dobre, ako doma. Vyrovnať sa s predsudkami bolo ťažké, pretože doma nás rodičia učili pomáhať iným, správať sa slušne.“

V čom urobil biskup Bezák chybu

Hosťom relácie Fair Play s Michalom Kovačičom bol kňaz Marián Prachár.

Cura a miči

Rumuni stále niečo oslavujú, to je niečo, čo obom, Erike a Jankovi, na Slovensku chýba. „Rumunsko je obrovská krajina, ľudia sú na tom horšie – minimálne finančne – ako tu na Slovensku. Inak sú obe krajiny podobné v systéme, ako funguje štát.

Aj ľudia sú si podobní, akurát, že ak niečo kupujete od Rumuna, bude s vami zaručene vyjednávať. K nim to jednoducho patrí a vedia si to patrične vychutnať,“ hovorí Erika.

„V Rumunsku ešte stále ľudia pestujú domácu zeleninu, ovocie, chovajú sa zvieratá, čo na Slovensku už zaniká. Tancuje sa ‚cura‘, typickým jedlom v Rumunsku v našej oblasti sú ‚miče‘, po slovensky obyčajné čevapčiči, ktoré sa pečie v rúre a dokonca aj griluje.

Potom je to ‚mamaliga‘, teda kukuričná krupica, ktorá sa podáva s mäsom. S čím sa tam zaručene nestretnete, sú bryndzové halušky, pretože tam sa robia halušky s tvarohom. A knedľa. Obyčajnú kysnutú knedľu sme jedli až tu na Slovensku,“ zasmejú sa.

„Na rozdiel od Slovenska sa v Rumunsku môže páliť domáci ovocný alkohol, do tridsať litrov. A tak tam má každý doma svoju slivovičku či inú ‚domovinku‘. To je niečo, čo by sa možno hodilo aj tu na Slovensku,“ dodáva Janko.

Dovolenka? V Rumunsku

„Rumunsko je prekrásna krajina, je tam čo vidieť. V našej oblasti, odkiaľ pochádzame, nie sú veľkolepé atrakcie, je to skôr hornatá krajina, ktorú obľubujú najmä turisti. V spomínanom regióne sú vzácne kostoly, kaštiele, obce pravidelne organizujú rôzne kultúrne podujatia.

Je to bývalá banícka oblasť, no bane už dávno pozatvárali, ale je zaujímavé vidieť to na vlastné oči. Čo tam chýba, je múzeum Slovákov žijúcich v tejto oblasti Rumunska. Ako sme totiž spomínali, mladí odchádzajú a Slováci v Rumunsku vymierajú. Tak by po nás niečo zostalo,“ dodáva Erika. 

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×