Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Ernest Caban: Bez doplnkov výživy a biochemickej regenerácie šport neovládnete

10.06.2017 Stál pri prvých veľkých slovenských medailách, prežil vlastnú smrť, dnes už opäť láme svoje športové rekordy. Ernest Caban (67) je lekár, ktorý môže ísť mnohým príkladom.
Ernest Caban: Bez doplnkov výživy a biochemickej regenerácie šport neovládnete
8 fotografií v galérii
Ako lekár sa pravidelne zúčastňuje aj populárnych chodeckých pretekov Dudinská...
Autor fotografie: Ján Miškovič

Zaujímavé je, že na titul MUDr. spočiatku ani nepomyslel. „Desil som sa krvi. Pamätám sa, že keď mi ju brali do striekačky, takmer som odpadol,“ spomína bežec na svoj pôvodný výber – Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave. Otec ho však rázne usmernil, že ako najstarší zo súrodencov ostane doma a pôjde do najbližšej školy.

A keďže pochádza z Martina, bola to lekárska fakulta. Rátal, že ho čoskoro vyhodia, no po prekonaní povestných everestov budúcich medikov v podobe anatómie či patologickej fyziológie si povedal, že škoda prestať. Navyše zistil, že existuje cesta telovýchovného lekárstva. A tak sa, ako hovorí jeho kamarát, vyučil za doktora.

Nezabudnuteľné chvíle

Keď ho po štúdiách povolali do banskobystrickej Dukly, mal na výber dve možnosti – lekár alebo atlét. Vybral si to druhé. Už vtedy využíval svoje medicínske vzdelanie obohatené o cenné skúsenosti z vlastného športovania.

„Je iné, keď vám lekár povie – bolí vás to, nebehajte, alebo poradí, ako na to, keďže si to vyskúšal sám na sebe. Po roku v Dukle som plánoval telovýchovné lekárstvo, lenže to bolo vtedy len o výške, váhe a meraní pulzu. A keď prišiel stacionárny bicykel, boli sme z toho celí preč. Hovorím si, toto nie, radšej som ostal na úrazovke,“ vracia sa k profesijným začiatkom.

Popritom mal pod palcom športovcov: hokejistov Smrečiny, basketbalistky, študentov športového gymnázia, až na desať rokov zakotvil ako lekár pri slovenskej atletickej reprezentácii. Neskôr prešiel k biatlonistom, kde pôsobí až doteraz.

„Nesmierne si vážim, že som bol pri prvých veľkých medailách samostatného Slovenska. Či už biatlonistky Martiny Halinárovej na MS v Kontiolahti, prekážkara Igora Kováča na MS v Aténach, alebo strelca Jozefa Gönciho a vodného slalomára Michala Martikána na olympiáde v Atlante. Každú z tých medailí som držal v ruke!“ vyťahuje spomienky, ktorými sa nemôže popýšiť ani jeden z jeho kolegov.

Fotogaléria
8
fotiek v galérii

Nasťa ešte prekvapí

Z pohľadu dresov, plagátov a ďalších artefaktov známych športovcov má vo svojej ordinácii obrazne povedané deväť olympijských medailí.

„Ide v podstate o celú športovú špičku Banskej Bystrice, s ktorou som spolupracoval alebo dodnes spolupracujem. Keď Nasťa Kuzminová alebo Matej Tóth dosiahnu to, čo dosiahnu, zahreje ma pri srdci, že na ich úspechoch mám maličký podiel aj ja. Sú to športovci, ktorí to majú v hlave usporiadané a idú si za svojím na sto percent. Ste s nimi v najhoršom období, keď sú zranení, takže niekedy musí byť človek aj psychológ. Napríklad u Mateja Tótha sa zdalo byť zranenie holennej šľachy natoľko vážne, až som sám neveril, že na olympiádu do Ria vôbec pôjde. Keď sa vrátil domov so zlatou medailou, aj som mu to povedal a on hovorí, že tiež neveril. Zoberte si Nasťu Kuzminovú, s koľkými zdravotnými problémami sa trápila v tejto sezóne a napriek tomu získala 8. miesto na majstrovstvách sveta v Hochfilzene. Je to skrátka nátura, ktorá trénuje aj preteká s absolútnym nasadením. Preto som hlboko presvedčený, že na budúcoročných hrách v Pchjongčchangu ešte prekvapí a bude to jej veľká rozlúčka s kariérou.“

S „lešením“ na hlave

K mandátu usmerňovať športovcov aj v tých najťažších životných situáciách predurčuje Ernesta Cabana takmer fatálny úraz spred šiestich rokov, ktorý od základov zmenil jeho pohľad na svet.

„Okrem iného som domáci majster so štyrmi semestrami – drevo, kameň, betón a železo. Všetko na dome na Králikoch si robím sám, podobne ako v ten deň, keď som sa vyšplhal na starý rebrík a chystal sa robiť obklady. Lenže rebrík povolil a ja som sa zrútil z trojmetrovej výšky rovno na tvár. Výsledkom bola zlomenina krčnej chrbtice a viacerých tvárových kostí. Jeden neurochirurg mi povedal, že z desiatich ľudí prežije takýto pád len jeden. Za to, že som ešte tu, vďačím dobrej kondícii zo športovania a kolegom z úrazovky, ktorí ma dávali dokopy. Tri mesiace som nosil „lešenie“ na hlave, ale už aj s ním a paličkami v rukách som chodil hore na skokanské mostíky. Radšej ráno o piatej, aby sa ľudia nezľakli, čo je to za Robokopa,“ dodáva s humorom sebe vlastným.

Z fyzickej stránky utrpenie z liečby nepraje nikomu, z hľadiska mentálneho nastavenia každému. „Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí prežili klinickú smrť, zástavu srdca, úplne sa im zmenili hodnoty,“ opisuje Ernest Caban momenty, na ktorých pochopenie treba vlastnú skúsenosť. Dnes je šťastný, keď sa ráno zobudí a môže sa tešiť na ďalší deň.

Kryosauny na scéne

Športovci dnes majú podľa neho obrovskú výhodu v dokonalejšej úrovni starostlivosti, ktorá sa za posledné roky posunula dopredu míľovými krokmi. „Už dávno padol mýtus o tom, že čím viac natrénujem, tým budem lepší. Bez doplnkovej výživy, pitného režimu či biochemickej regenerácie dnes v profesionálnom športe žiadnu dieru do sveta neurobíte,“ zdôrazňuje špecialista a veľký propagátor kryoterapie – pôvodne japonskej metódy liečby chladom.

Pred ôsmimi rokmi ju na Slovensko priniesol z Poľska, o jej blahodarných účinkoch nielen pre športovcov napísal aj dve knihy.

„Je obrovská škoda, že dvom tretinám tohto národa ostávajú peniaze ledva na prežitie, nieto ešte na takúto formu liečby či prevencie. V istom čase existovala nádej, že by pobyt v kryokomore preplácali zdravotné poisťovne. Rozbehli sme v tomto smere aktivity, s príchodom nových vlád sa však prerušili konexie. Dnes už máme na Slovensku výrobcu kryosáun pre jednu osobu, ktorý sa snaží získať certifikát na liečebnú metódu. Z hľadiska priblíženia dostupnosti by to bol výrazný krok dopredu, obávam sa však, že ide o hudbu ďalekej budúcnosti. Už dnes pritom platí, že prevencia je podstatne lacnejšia a menej bolestivá ako samotné riešenie zdravotných problémov,“ pripomína doktor Caban.

Veterán na kolieskach

Dobre vie, o čom hovorí, veď preto musel načas prerušiť aj vlastné športové aktivity. Množstvo tréningov na tartanovej dráhe štadióna na banskobystrických Štiavničkách urobilo svoje, „odpálil“ si achilovku a zo 70 kíl pribral na 98. Musel na sebe opäť začať pracovať.

„Dostal som sa do partie banskobystrických vytrvalcov, a keď som im po čase stíhal v tréningu, pýtali sa, či nejdem skúsiť maratón. Dnes ich mám na konte asi 28 a podarilo sa mi dostať na čas 2.43, čo je celkom slušný výkon. S klasickým behaním som už však prestal, lebo veku nerozkážeš a nerád by som bol kandidátom na umelý kĺb,“ vysvetľuje svoj prechod na bežky.

Pred pätnástimi rokmi založili v Nemecku asociáciu lekárov so zameraním na šport, pričom jednou z aktivít sú aj majstrovstvá sveta lekárov v behu na lyžiach. Tam sa banskobystrický chirurg postupne prepracoval z druhej desiatky až na „bedňu“, zlato však dlho chýbalo.

„Môjmu nebohému otcovi – zakladateľovi Bielej stopy SNP  – som sľúbil, že po viacerých druhých a tretích miestach tento beh raz vyhrám. Tohto roku to konečne prišlo,“ šťastne predvádza zlatý pohár. Už tri roky to skúša aj na kolieskových korčuliach, hoci začiatky neboli ľahké. Pamiatkou na hrozivý pád je krivá ruka, čo však podľa „vtipálka“ Ernesta Cabana predstavuje stále lepšiu alternatívu ako padnúť na krčmových schodoch.

Zvalcovaný súperom, nie životom

Aj vzhľadom na to, že sa pred šiestimi rokmi druhýkrát narodil, už žiadne veľké životné sny nemá.

„Vždy pri takejto príležitosti hovorím, že som nemusel chodiť do Kremničky do „krya“, ale ľudia za mnou o dva kilometre vyššie na cintorín zapaľovať sviečku. Som šťastný, že som sa vrátil k práci a športu, dokážem zdolať aj mladších súperov, a dokonca zlepšovať vlastné časy! Vôbec to nie je tak, že s pribúdajúcim vekom musí klesať výkon. Keď na sebe systematicky pracujete, vytrvalosť sa dá udržať do ohromného veku. Teraz poškuľujem po čase pod 1.30 na inline maratóne. To je taká méta, ktorá oddeľuje skutočných pretekárov od „kraso­korčuliarov“.

Poslednýkrát v Berlíne sa mi to takmer podarilo, no mal som smolu. Zvalcoval ma totiž jeden zo súperov a, ako sa neskôr ukázalo, 32 kilometrov som dobiehal s troma zlomenými rebrami. Od pokorenia spomínaného času ma pritom delilo len 105 sekúnd,“ naznačuje zanietený športovec, že najbližšie už nemieni ponechať nič na náhodu.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×