Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Albín Brunovský získal za výtvarné návrhy bankoviek svetovú cenu, doma mu ľudia jedno nemohli odpustiť!

12.12.2015 (50/2015) „Pre mňa bol nedostižný. Mal neuveriteľnú vizuálnu pamäť, stačilo sa mu na niečo pozrieť a vedel to nakresliť,“ spomína Klára Brunovská (78) na svojho manžela.
Albín Brunovský získal za výtvarné návrhy bankoviek svetovú cenu, doma mu ľudia jedno nemohli odpustiť!
12 fotografií v galérii
Bohémsky život si Albín Brunovský pri svojom zmysle pre zodpovednosť nemohol dovoliť
Autor fotografie: Archív

Tvrdil, že jeho ateliérom je celý svet a do čarovnej krajiny rozprávok vtiahol už aj tých najmenších, čo sotva vedeli čítať. Aký bol vlastne Albín Brunovský? Dnešnej mladej generácii jeho meno možno veľa nehovorí, no stačí napríklad otvoriť Feldekovu Modrú alebo Zelenú knihu rozprávok či Andersenovu Malú morskú pannu.

Iskra na chodbe

Všetko sa začalo v prvý sviatok vianočný v roku 1935 v Zohore, dedine na Záhorí, len zopár kilometrov od Bratislavy. Bol to rok, keď sa narodili aj 14. tibetský dalajláma, Elvis Presley, Luciano Pavarotti či Alain Delon. V tom istom roku v Československu abdikoval prezident Tomáš Garrigue Masaryk a za jeho nástupcu bol zvolený Edvard Beneš, Taliansko začalo vojnu s Habešom, dnešnou Etiópiou, a americký seizmológ Charles Richter vymyslel stupnicu na meranie magnitúdy zemetrasenia. No vráťme sa naspäť do Zohora, kde na Božie narodenie prišiel na svet budúci výtvarný talent.

Karolíne a Františkovi Brunovským sa totiž vtedy narodilo prvé dieťa a chlapec dostal meno Albín. Po čase k nemu pribudla sestra Marcela a o desať rokov neskôr brat Daniel. Malý Albín objavil čaro kreslenia už ako školák. „Darilo sa mu, bavilo ho to. Chodieval za dedinu a kreslil krajinky, kreslil aj sestru, ktorá ako jediná mu bola ochotná stáť modelom,“ smeje sa Klára Brunovská, ktorej priatelia vravia Ika. „Spomínal, že chcel študovať za inžiniera, celkom dobre mu išla matematika. No myslím si, že tam boli nejaké kádrové problémy s jeho otcom a na ŠUP vtedy brali bez problémov, bolo tam plno detí z podobných rodín. Stačilo spraviť talentové skúšky. Vtedy zistil, že ho kreslenie baví,“ dodáva.

Ročný Albín s mamou Karolínou v roku 1936. 12 fotografií v galérii Ročný Albín s mamou Karolínou v roku 1936. Zdroj: Archív K.B.

Obaja sa zoznámili na bratislavskej ŠUP, ona bola tretiačka, on štvrták – študoval grafiku u profesora Fikariho. „Videli sme sa cez prestávky, my dievčatá sme si prezerali chlapcov, začalo to pohľadmi. Iskra teda preskočila cez prestávku niekde na chodbe. Bol štíhly, hodili sme sa k sebe, veď aj ja som vtedy bola chudá ako palica. Páčili sa mi jeho oči, bol to zaujímavý chlapec,“ pokračuje.

Študentské roky na bratislavskej ŠUP. Albín vpravo, Klára v strede. 12 fotografií v galérii Študentské roky na bratislavskej ŠUP. Albín vpravo, Klára v strede. Zdroj: Archív K.B.

Manželia v kumbále

Prvé rande mali v januári 1955 pod bratislavským Manderlákom. „Bola zima, tak sme sa vybrali do kina Metropol. Ako sme šli po terajšej Špitálskej, stretli sme pohrebný sprievod a koč s truhlou Fraňa Kráľa. Nikdy na to nezabudnem,“ vraví. O nejaký čas sa Albín Brunovský, prvák na Vysokej škole výtvarných umení, kde študoval najprv u profesora Dezidera Millyho a neskôr u profesora Vincenta Hložníka, vybral požiadať Klárinych rodičov o jej ruku. „Brali sme sa v roku 1957, Albín študoval a ja som robila v kefárskych závodoch. Dostali tam vstrekovací lis a na to bolo treba nové návrhy, takže ja som vlastne celý sortiment zubných kefiek, kúpeľových kief, kief na ruky i na vlasy musela navrhnúť. Ešte dlhé roky som v drogérii kupovala „svoje“ kefy. Po dvoch rokoch už nemali pre mňa prácu, no v časopise Zornička sa uvoľnilo miesto technickej redaktorky. Po materskej som pracovala v Pionierskych novinách a v časopise Kamarát,“ hovorí Klára Brunovská.

Rok 1957 – svadobná fotografia manželov Brunovských. 12 fotografií v galérii Rok 1957 – svadobná fotografia manželov Brunovských. Zdroj: Archív K.B.

Keď bol Albín Brunovský pred svadbou požiadať o ruku u rodičov svojej vyvolenej, dali mu podmienku, že kým študuje, Klára nesmie otehotnieť. „To sa nám ľahko sľubovalo, Danko sa narodil dva roky po svadbe. Ale jasne, že nás nevyhodili. Bývali sme u našich v kumbále vedľa kuchyne. Predtým tam bola komora. My sme si doň vtesnali dve postele, medzi ktorými bol pri okne malý stolík a stolička – Albínov mikroateliér. Bolo to totálne napratané,“ smeje sa.

Stále pracoval

„V prvých rokoch manželstva, keď sme konečne dostali byt – bývali sme na Rauchovej (terajšia Jozefa Cígera-Hronského – pozn. red.), tak ešte sem-tam umýval riad. Zapálil si cigaretu, položil ju na drez, umyl nejaký tanierik, utrel si ruku, potiahol si... Ale neskôr už bol taký zamestnaný, že som nemala to srdce požiadať ho, aby niečo robil v domácnosti. Veľmi veľa pracoval, príliš bohémsky život si nemohol dovoliť. Pri jeho zmysle pre zodpovednosť to nešlo,“ pokračuje Klára Brunovská.

Rodinný výlet na Devín. Vpravo syn Daniel, vľavo dcéra Hanka. 12 fotografií v galérii Rodinný výlet na Devín. Vpravo syn Daniel, vľavo dcéra Hanka. Zdroj: Archív K.B.

Albín Brunovský už ako vysokoškolák spolupracoval s detskými časopismi Ohník a Zornička, po skončení vysokej školy sa vo svojom profesionálnom živote venoval grafike, maľbe, knižnej ilustrácii, známkovej tvorbe a scénografii. Spolupracoval so spisovateľmi a básnikmi a ilustroval desiatky kníh, experimentoval s leptom, skúšal kameňorytinu, techniku škriabanej a kriedovej litografie, maľoval na drevo... „Jeho ilustrácie k rozprávkam boli neuveriteľné. V každej kresbe bol taký humor, aj v strašidelných. Vždy, keď mal niečo hotové, zaujímalo ho, čo poviem. Napríklad grafická séria Dámy v klobúku. Keď priniesol z dielne výtlačok, spýtal sa ma, že čo to je. Vravím mu – zrkadlo. Pomenoval to tak,“ spomína.

„Vdova“ bola prvá zo série leptov s názvom Dáma v klobúku. 12 fotografií v galérii „Vdova“ bola prvá zo série leptov s názvom Dáma v klobúku. Zdroj: Reprofoto z knihy Ľ. Peterajová: Albín Brunovský

Od roku 1966 až do 1990 pôsobil na VŠVU, zároveň vystavoval nielen v Československu, ale i v západnom Nemecku, vo Švajčiarsku, Francúzsku, Poľsku, Egypte, Nórsku, Holandsku, Taliansku či USA. Postupne prichádzali aj ocenenia, prvým bola v roku 1962 Cena Fraňa Kráľa za knihu Ibis a mesiac, pribúdali ďalšie a ďalšie, štátne i medzinárodné. V roku 1980 bol menovaný zaslúžilým a o päť rokov neskôr národným umelcom. Ale nepredbiehajme.

Club grafikov, zľava E. Sedlák, M. Urbásek, V. Bombová, O. Dubay, V. Gergeľová, Ľ. Kelemberger, J. Baláž. Vľavo dole A. Brunovský a vedľa neho M. Cipár. 12 fotografií v galérii Club grafikov, zľava E. Sedlák, M. Urbásek, V. Bombová, O. Dubay, V. Gergeľová, Ľ. Kelemberger, J. Baláž. Vľavo dole A. Brunovský a vedľa neho M. Cipár. Zdroj: Archív K.B.

Nešťastná stovka

Albín Brunovský je jedným z trojice zakladateľov Bienále ilustrácií Bratislava (BIB), spolu s ním v tom „majú prsty“ aj Dušan Roll a Miroslav Cipár. Medzinárodnú súťažnú prehliadku originálov ilustrácií detských kníh, ktorá sa usporadúva každé dva roky, založili v roku 1965 a prvýkrát ju usporiadali v roku 1967. Podaril sa im malý husársky kúsok – v časoch normalizácie sa BIB mohli zúčastniť aj výtvarníci, ktorí emigrovali z iných socialistických krajín. Za zmienku stojí, že od začiatku až dodnes na BIB vystavovalo viac ako 57-tisíc ilustrácií viac ako 7 300 ilustrátorov.

Využíval rôzne techniky a maľoval aj na drevo. Na snímke Masky z roku 1988. 12 fotografií v galérii Využíval rôzne techniky a maľoval aj na drevo. Na snímke Masky z roku 1988. Zdroj: Reprofoto z knihy Ľ. Peterajová: Albín Brunovský

Široká verejnosť sa s Brunovského tvorbou stretávala najmä prostredníctvom knižných ilustrácií a poštových známok. Milovníci výtvarného umenia chodievajú za jeho dielami do galérií a napríklad politici vídajú jeho maľby na drevo v parlamente a v bratislavskom hoteli Bôrik. Nikto však, kto v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia platil vtedy novými farebnými československými bankovkami, nemôže povedať, že nejaký ten jeho „obrázok“ nevidel. Albín Brunovský bol totiž autorom celej série, z ktorej sa do histórie najviac zapísala stokorunáčka s Klementom Gottwaldom, tá sa do obehu dostala pár týždňov pred 17. novembrom 1989. Zviditeľnila sa najmä tým, že Česi a Slováci ňou odmietali platiť a zámerne ju všelijako poškodzovali, až ju napokon nahradila stará známa „zelená“ z roku 1961, kým sa po rozdelení republiky nedostali do obehu slovenské bankovky.

Svojou prácou žil celý život a nezmazateľne sa zapísal do dejín slovenského výtvarníctva. 12 fotografií v galérii Svojou prácou žil celý život a nezmazateľne sa zapísal do dejín slovenského výtvarníctva. Zdroj: Archív K.B.

„Na bankovkách pracoval niekoľko rokov. Problémy boli aj v Štátnej banke, aj v Štátnej tlačiarni cenín v Prahe. Boli to prvé bankovky, ktoré tam tlačili a tlačiari sa na nich vlastne učili. Albín musel návrhy donekonečna prerábať, pretože o tom rozhodovalo mnoho ľudí. Najprv umelecká porota, v ktorej boli aj z ÚV, a to zneli pripomienky typu: ‚Něco by tam mělo být jinak.‘ Ale čo, to už nikto nevedel. Na bankovkách hľadali skryté politické náznaky, ktoré tam však vôbec neboli. Oni už hneď na začiatku mali rozhodnuté, kto na akej bankovke bude. Ľudia z ministerstva kultúry a rôznych inštitúcií vraveli, aby na stovke Gottwald nebol, ale ÚV na tom trval. Keď bankovka došla do obehu, začali nám domov prichádzať anonymy i podpísané listy, ako sa takto mohol zapredať. Ale ako si mohol vyberať, keď bola daná séria?“ tvrdí Klára Brunovská. Napriek anabáze s Gottwaldom boli jeho návrhy bankoviek úspešné, dvadsaťkorunáčka získala dokonca v roku 1988 vo Francúzsku ocenenie Najkrajšia bankovka sveta. Najmä z farebnej päťstokorunáčky sa stal zberateľský kúsok, hoci sa už vytlačená séria do obehu nedostala.

Brunovského návrhy bankoviek. Dvadsaťkorunáčka získala ocenenie Najkrajšia bankovka sveta, päťstokorunáčka sa už do obehu nedostala. 12 fotografií v galérii Brunovského návrhy bankoviek. Dvadsaťkorunáčka získala ocenenie Najkrajšia bankovka sveta, päťstokorunáčka sa už do obehu nedostala. Zdroj: Archív

Stovky obrázkov

Albín Brunovský, ktorý sa svojím dielom natrvalo dostal nielen do československého a slovenského, ale i do svetového výtvarníctva, zomrel 20. januára 1997 v Bratislave. Jeho syn Daniel je akademický maliar a dcéra Hanka je informatička. V dedových stopách kráča najmladšia vnučka, ktorá je v prvom ročníku na VŠVU.

Klára Brunovská po manželovej smrti skompletizovala jeho dielo. Trvalo jej to približne dva roky a bola to priam detektívna práca. „Zisťovala som, na akom papieri boli grafiky tlačené, koľko bolo výtlačkov, mnohé boli nepodpísané, bez názvu, takže niektoré sa mi ani nepodarilo zistiť,“ hovorí. Po Albínovi Brunovskom zostali stovky ilustrácií, grafík, malieb a ďalších prác, v ktorých pre mnohých žije aj naďalej. Svojím charakteristickým výtvarným štýlom sa totiž z neho naveky stal majster snov.

Albín Brunovský vo svojom kráľovstve, kde vznikali jeho jedinečné diela. 12 fotografií v galérii Albín Brunovský vo svojom kráľovstve, kde vznikali jeho jedinečné diela. Zdroj: Archív

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×